"Ten kto rozpráva, je navždy živý, občas dokonca nesmrteľný. Dostáva sa mimo času," píše poľská prozaička Olga Tokarczuková (1962). Svojou schopnosťou premýšľať o veciach a rozprávať príbehy si postavila hneď dva pomníky -- jeden u čitateľov, druhý u kritikov. Už jej prvý román Cesta ľudí Knihy získal cenu Poľskej spoločnosti vydavateľov kníh, podobného úspechu sa dočkali aj nesledujúce knihy, okrem noviel a románov to boli dve zbierky poviedok a esej o diele Boleslawa Prusa.
Prvýkrát sa k nám spisovateľka dostala pred piatimi rokmi, keď v českom preklade vyšiel jej román Pravek a iné časy, rozprávajúci o drsných skúsenostiach fiktívnej dediny. "V tomto epickom románe Olga Tokarczuková čerpá z tradície magického realizmu a vytvára svet prestúpený starodávnymi mýtmi, aj keď hlboko zakorenený v súčasnosti, " charakterizoval ho recenzent Frankfurter Allgemeine Zeitung. Pred dvoma rokmi k nemu pribudol aj slovenský preklad čitateľsky najúspešnejšieho románu Dom vo dne, dom v noci. Obe tieto prózy majú niekoľko styčných bodov a donedávna pre nás predstavovali Olgu Tokarczukovú najmä ako autorku, ktorá dokáže dokonale ťažiť z prostredia, v ktorom žije. Obe prózy majú podobnú mozaikovú kompozíciu, odohrávajú sa na geograficky obmedzenom území poľsko-českého pohraničia, obe zachytávajú dlhší časový úsek (Pravek skoro celé minulé storočie, Dom sa v niektorých častiach dostáva až k stredovekej legende). Popri príbehoch autorku evidentne vzrušujú aj opisy a špekulácie. Jej texty pôsobia ako zápisky niekoho, kto je priveľa sám a jeho svet pozostáva predovšetkým z vecí. Vytvára vlastnú mytológiu neživých predmetov, odstrihnuté vlasy sú našou pamäťou, veci do seba zaznamenávajú obrazy, rastliny sa nudia... Niektorí ľudia odchádzajú na zimný spánok, iní melú čas v mlynčeku, sliepky vyzobávajú zvyšky tiel z exhumovaných vojakov. A na čo netreba zabúdať, v Tokarczukovej prózach sa veľa sníva, čo nie je u vyštudovanej psychologičky obdivujúcej Carla Gustava Junga nič prekvapujúce.
Najnovším prírastkom preloženým do slovenčiny je poviedková zbierka Hra na mnohých bubienkoch, ktorá tento mesiac vyšla vo vydavateľstve Drewo a srd v preklade Karola Chmela. Hneď na začiatku prvej, detektívne ladenej poviedky nepriamo poskytuje definíciu vlastného písania, keď sa rozprávačka vymedzuje voči slávnej autorke. "Pred rokmi začala Agathou Christie, ale potom sa zrazu cítila unavená je kryštalickou dôslednosťou -- vražda, vyšetrovanie, odhalenie páchateľa. Akoby detektívka bola konštrukcia bez východiska, i keď čistá a sterilná. (...) to je čudné, že autor je jedinou osobou, ktorá pozná už na samom začiatku ten do seba uzatvorený poriadok zločinu a trestu, a predsa má chuť trpezlivo snovať príbeh. To je nudné, uvažovala. (...) Túžila po niečo atypickom, po nie celkom jasnej schéme, čo by vyplávala na povrch len občas, aby sa pripomenula." Atypická v porovnaní so spomínanými dvoma preloženými románmi je aj táto poviedková zbierka. Takmer dve desiatky poviedok v zbierke nemajú jednotný rukopis, krátke prózy nie sú tak často ukotvené v dobre známom prostredí, pohybujú sa medzi ľahkými, takmer bulvárnymi poviedkami (Najškaredšia žena sveta) až prehnane opisnými a do vnútra rozprávača zameranými útvarmi (titulná poviedka Hra na mnohých bubienkoch). Bolo by asi chybou stretnúť sa s Tokarczukovou najprv ako poviedkarkou, romány zachytávajú jej osobitosť oveľa výraznejšie, poviedky sú v tomto prípade iba doplnkom. Ak jej niekedy vyjde súborné dielo, objavia sa až kdesi pred juveníliami a korešpondenciou.
StoryEditor