Sledujte nás na Instagrame

@hospodarske_novinyFacebook
13.07.2014, 00:00

Príbeh slovenskej Maracany. Tu sa kopala história

Prečítajte si úryvok z ešte nevydanej knihy Juraja Šeba Tehelné pole - chrám futbalu. Iba v HN.

Slovenský futbal má svoju minulosť. Treba ju poznať, aby mal lepšiu budúcnosť... Tak sa začína kniha slovenského spisovateľa Juraja Šeba Tehelné pole - chrám futbalu o najznámejšom slovenskom futbalovom štadióne. Svetlo sveta uzrie koncom júla, dovtedy vám z nej prinášame na pokračovanie úryvky. Iba v HN.
Kým sa teda dnes začne dlhoočakaváné finále majstrovstiev sveta vo futbale na bájnej brazílskej Maracane, prečítajte si históriu jej slovenského náprotivku.

***

Venuje sa mu dvestopäťdesiat miliónov ľudí na celom svete. Keby vytvorili jednu krajinu, bola by štvrtá najľudnatejšia na svete. Hovoríme o futbale. Futbal, to sú ľudia, ktorí ho tvoria, hrajú, organizujú, ale najmä milujú. Futbal sa nazýva hrou všetkých hier. O tom, kedy sa to všetko na našom území začalo, nemáme hodnoverné informácie. Iba z ústneho podania sa zachovalo, že prvú loptu vykopol na petržalský breh v deväťdesiatych rokoch 19. storočia anglický námorník. A nepochybne to bude tak, lebo aj do Viedne doniesli futbal Angličania. Prvé stretnutie medzi Viedňou a Prahou sa uskutočnilo v roku 1889. V tom čase sa už veselo hral futbal aj v Prešporku, v najstaršom klube PTE, ktorý má historickú zásluhu na vybudovaní prvého riadneho futbalového ihriska u nás. Zo začiatku bolo ihrisko ohraničené iba drôtom a hracia plocha oddelená od divákov povrazom. Kým sa nenašiel mecenáš, čo poskytol drevo na postavenie bariéry okolo hracej plochy, padlo veľa gólov. Iste stojí za zmienku, že ihrisko zostalo na tom istom mieste až do roku 2002, keď bolo zdemolované. Dodnes po ňom zostala diera ako kráter po výbuchu atómovej bomby.


Výstavba futbalového ihriska v roku 1974. Snímka: archív Juraja Šeba

Len čo človek zistil, že na futbale sa dá zarobiť, že baví milióny, vybudoval silné kluby, postavil štadióny. Každá krajina má aspoň jeden štadión a futbalové osobnosti, ktoré históriu futbalu v nej dlhodobo píšu. V Brazílii to je slávna Maracana, pre Angličanov Wembley, pre Maďarov Népstadion pre Rakúšanov Práter, Rusi mali Lužniky. Aj u nás Ostrava mala svoje Bazaly, Brno Za Lužánkami, Sparta Praha Letnú, Bohemians V Dolíčku a Bratislava zasa Tehelné pole, ktoré bolo také Wembley Bratislavy a celého Slovenska. Existuje viacero miest, štvrtí v Bratislave, ktoré mi prirástli k srdcu, ale taký výber, v ktorom by dominovali radosť, vzrušenie, zábava, športové vyžitie, pohoda a požehnanie genia loci – onoho nepostihnuteľného ducha priestoru – je len jedno. Tehelné pole. Možno sa taký duch zjavuje iba v mladosti a po veľkých búrkach. Toľko zaujímavých miest na takej malej ploche sa len málokde nájde. Kúpalisko, futbalový štadión, cyklistický štadión, tenisové kurty, Zimný štadión. Za všetkým stojí jeden človek. Architekt Kamil Gross, ktorý položil základy Tehelného poľa ako moderného športovo-rekreačného zázemia Bratislavy. Tehelné pole, pre našich otcov aj Zieglfeld či Téglamezö, bolo kedysi moderným rekreačným a športovým areálom. Na okraji mesta. Pre nás je to už dnes takmer centrum. Jednoducho – Tehelko... Nedeľa bola nielen kresťanským sviatkom, ale aj futbalovým. Na Tehelnom poli bol zápas. Pamätám si na naše nedeľňajšie rozhovory s mamou, ktoré prebiehali asi v tomto duchu:

Ja: môžem ísť poobede na futbal?

Mama: Máš hotové všetky úlohy?

Ja: Áno, mám.

Mama: Bol si na omši?

Ja: Áno, bol, čo máme na obed?

Mama: Vyprážaný rezeň.

Ja: Kedy bude obed?

Mama: Ako vždy, o dvanástej.

Ja: To sa musím poponáhľať, chcem ísť ešte predtým na kupko a chytiť predzápas dorastencov...

Výstavba Tehelného poľa. Snímka: archív Juraja Šeba
Na zápasy som začal chodiť ako dvanásťročný v roku 1955. Zažil som generáciu Vičana, Tegelhoffa, potom Moravčíka, Oberta, Jokla, neskôr Horvátha, Ondruša, Švehlíka, Masného. Pamätám si aj Galisov Slovan 90. rokov, ktorý reinkarnoval staré zlaté časy na Tehelnom poli. Potom už len sporadicky som sa venoval sledovaniu diania na Tehelnom poli prostredníctvom televíznych prenosov. Bol som a dodnes som vášnivým fanúšikom Slovana a Tehelného poľa. Ktosi kedysi povedal: „Keď Slovan prehrá, smúti celé Slovensko“. Skutočne to tak bolo, Slovan bol barometrom nálady nielen nás, mladých fanúšikov, ale celého Slovenska. Ako vo sne, znovu mám pred očami kamarátov z mladosti, stojacich vždy za bránkou súpera, kde sme očakávali góly. Naše mladé roky, naše fandenie plné kriku, nefalšovanej radosti z hry, nadšenia, všeobecného vzrušenia a kolektívnej úprimnosti. Nikto z nás ani v dospelosti neprestal hľadať zabudnuté pocity detskej nepoškrvniteľnosti, ktoré sme zažívali na Tehelnom poli. Celý môj nasledujúci fanúškovský život ma prenasledoval smútok za tým radostným futbalom, plným prirodzenej spontánnosti. Keby Tehelné pole vedelo rozprávať, bol by to zaujímavý príbeh. Bol by o ôsmich slovanistických tituloch majstra Československa a piatich v ére samostatného Slovenska, o spanilej jazde belasých Pohárom víťazov pohárov v roku 1969, o skvelých futbalistoch, ktorí góly strieľali, ale im aj zabraňovali, o víťazstvách československej i slovenskej reprezentácie, ale aj o prehrách a ťažkých sklamaniach. Štadión na Tehelnom poli sa stal srdcovou záležitosťou najmä pre skalných fanúšikov futbalového ŠK Slovan Bratislava. Hrali tu brazílski futbaloví čarodejníci, Garrincha, Nilton Santos z Botafoga, ale i slávne európske kluby na čele s madridským Realom či milánskymi klubmi AC a Interom, takmer všetky európske reprezentácie a mnoho ďalších z celého sveta. Na tomto ihrisku hrali najlepší hráči a najlepšie mužstvá sveta. Radosť na ňom rozdávali najlepší československí, slovenskí i svetoví hráči. Pre každého slovenského a československého futbalistu bolo cťou, že mohol hrať na tomto štadióne. Jeho kapacita bola päťdesiattisíc divákov, proti Maracane, kde sa pri finále MS 1950 tiesnilo dvestotisícdivákov to nebolo až tak veľa, ale aj tak to bol na vtedajšiu dobu najväčší futbalový stánok u nás, i keď pri niektorých dueloch bol pritesný. Ešte začiatkom 90. rokov tu boli na niektorých ligových zápasoch bežné dvadsaťtisícové návštevy. Po tom, čo v roku 1990 prestal fungovať Strahovský štadión, bolo Tehelné pole najväčším štadiónom v bývalom Československu. V roku 1995 ho však prebudovali len na sedenie, jeho kapacita sa teda znížila na tridsaťtisíc miest. Aj tak bol však najväčším štadiónom na Slovensku, keďže väčší všešportový areál v Košiciach už neslúžil športu.

Ako budú spomínať na Staré Tehelné pole naši synovia a vnuci? Nijako. Nevedia o ňom takmer nič. Pri búraní štadióna sa objavilo v médiách niekoľko zmätočných informácií a rozhovor s pamätníkmi. To bolo všetko, väčšina článkov sa potom venovala polemike o tom, čo bude stáť nový štadión, kto prispeje k jeho realizácii, ako bude predražený a podobným informáciám nesúvisiacim s históriou. Trošku ma to nakoplo, bola to výzva, že histórie sa chytajú ľudia, ktorí to chcú posunúť niekam inam. Dôležité je ukázať, že história štadióna sa nezačala osemdesiatym deviatym rokom, keď ho väčšina dnešných fanúšikov začala vnímať.

Dunajom už pretieklo veľa vody odvtedy, čo môj dedo, ktorému sme hovorili opapa, fanúšik futbalu, žil na bratislavskej periférii s názvom Dornkappel, dnes Trnávka. Mal dve lásky, moju babku a futbal. Babke sa venoval od pondelka do soboty. Nedeľa patrila futbalu. Celý týždeň ťažko pracoval v Siemenske a v nedeľu sa vybral do Petržalky na ihrisko I. Čs. ŠK Bratislava, kde behali slávni futbalisti: Príboj, Šoral, Uher, Bulla. Občas zobral so sebou aj svoje deti, medzi nimi aj moju mamu. Bol taký Manolo svojej doby, s trúbkou usmerňoval fanúšikov. Mama spomínala, ako aj ich usmerňoval pri fandení: „Deti, kričte fuj!“ Štyria súrodenci vo veku od štyroch do desiatich rokov kričali: „Fúúúj!“ „Deti, kričte gól!„ Staré zlaté časy v Petržalke v rokoch 1919 – 1938, na ktoré si už dnes nikto nepamätá...

Po nedeľňajšej kávičke alebo poháriku vína z Carltonu vychádzajú postavy. Je už poludnie a treba ísť na futbal. Peši je to dvadsať minút. Tí pohodlnejší nasadajú do fiakrov, ktoré stoja naproti pri Kaviarni Kern a pohodlne dovezú mierne unavených fanúšikov až na miesto. Aj hráči prichádzajú na fiakroch. Konečne rozhodca zapíska, zápas začína. Mužstvo I. Čs. ŠK ide od víťazstva k víťazstvu. Vyhráva amatérske majstrovstvá ČSR, potom sa dostáva do ligy. Tridsiate roky sú plné úspechov. Na hráčov tej doby ako Hubek, Bulla, Uher, Horký, Príboj, Čambal, Šoral si dnes už málokto pamätá.

Bratislavský futbalový pravek, odohrávajúci sa v Petržalke, poznám len z rozprávania. Jeho pokračovanie na Tehelnom poli som už zažil na vlastnej koži. Štadión na Tehelnom poli je dieťaťom druhej svetovej vojny. Pred ňou sa väčšina športovísk Bratislavy nachádzala na pravom brehu Dunaja. Ziegelfeld – tak je na starých mapách označený niekdajší východný okraj Bratislavy. Bahnité územie, nadväzujúce na Kuhheide – Kravský pasienok, po našom Kuchajda, neskôr už len Pasienky. V tom čase sa futbal ešte hrával a sledoval za Štefánikovým mostom v Petržalke. Vďaka politickým záujmom a aktivitám nacistického Nemecka a horthyovského Maďarska prišlo Slovensko zo dňa na deň o desaťtisíc kilometrov štvorcových vrátane Petržalky. Bratislava stratila osem futbalových ihrísk, štyridsať tenisových dvorcov a kúpalisko Lido. V Bratislave bolo tradíciou, že takmer všetky športové aktivity sa konali v Petržalke za Dunajom. Preto sa v Petržalke až na pár výnimiek zriaďovali všetky športové ihriská. Tu hrávala svoje zápasy aj I. Čs. ŠK, neskôr ŠK Bratislava. Štadión stál na druhej strane cesty zo Starého mosta od bývalého štadióna Artmedie. V súčasnej dobe je v týchto miestach betonárka.

Výstavba Tehelného poľa. Snímka: archív Juraja Šeba

Výstavba hľadiska na Tehelnom poli. Snímka: archív Juraja Šeba

Obsadenie Petržalky nemeckým Wehrmachtom 10. októbra 1938 bolo katastrofou pre bratislavský šport. O svoje športoviská prišli tenisti, plavci, atléti a najmä futbalisti. História sa opakuje... Aj vtedy všetci kričali: „Potrebujeme nový štadión“. Na základe tohto faktu prišiel s iniciatívou Dr. Ján Ďurčanský (brat známeho politika) spolu s niekoľkými nadšencami s víziou postaviť komplexný športový areál, ktorý by nahradil tie v Petržalke. Zo všetkých športových klubov pod Tatrami postihol mníchovský diktát azda najvýraznejšie práve klub I. Čs. ŠK, respektíve jeho nástupcu ŠK Bratislava. Z večera na ráno stihol správca rekvizít previezť cez vtedajší jediný most ponad Dunaj len to, čo sa zmestilo na jednu káru. Zamieril na cvičisko RTJ na Tehelnom poli, kde neskôr stála cyklistická dráha. Ale kým sa malo pokračovať v zápasoch o ligové body, museli futbalisti v belasom prejsť na vedľajšie sokolské cvičisko, lebo na ňom bola spôsobilejšia hracia plocha, tribúnka a aké-také šatne pre hráčov. Cvičnú plochu upravili na futbalové ihrisko. Pridelením cvičiska rozpusteného Sokola na Tehelnom poli sa síce umožnila klubu neprerušená činnosť, ale tento stav mohol byť považovaný len za provizórium. Hľadisko bolo malé a pre masové návštevy nevhodne upravené, hracia plocha nevyhovovala ani po športovej, ani po technickej stránke.

Vo vedení ŠK Bratislava sa ihneď začalo uvažovať o novom ihrisku, ktoré by malo hľadisko s tribúnou na sedenie i na státie pre desaťtisíc fanúšikov, podobné, aké bolo v Petržalke. Pomocnú ruku podala belasým mestská rada poskytnutím poľnohospodárskej pôdy vedľa komplexu bytových domov Nová Doba pri Vajnorskej ceste.

S finančnou podporou štátu sa spustila príprava projektu výstavby štadióna. V novembri 1939 bol založený stavebný výbor ŠK Bratislava, ktorý si vytýčil za cieľ vybudovať reprezentačný športový areál. Medzi členov stavebného výboru patrili: Dr. Ján Ďurčanský, Dr. Jozef Špana, Mg. Ph. Mikuláš Entner, Dr. Štefan Ravasz, Ing. Eugen Barta, Ing. Július Nemessányi, Ján Janoušek, Koloman Lackovi, Dr. Viktor Harman, Dr. Jozef Mikula, Dr. Pavol Halabrín, Ing. Jozef Frištacký, Ing. Štefan Bednár, Jozef Horváth a Mikuláš Hrankovič. Hlavným architektom projektu bol Ing. arch. Kamil Gross, architekt – urbanista, vedúca osobnosť územného plánu mesta, a zároveň zapálený športový funkcionár, ktorý projekt vypracoval podľa hlavnej zásady: vybudovať reprezentačný klubový štadión aj zo stredoeurópskeho hľadiska. Samotnému projektu predchádzala starostlivá príprava, ktorú robil Kamil Gross ako pracovník bratislavského magistrátu. Študoval pritom príklady zo zahraničia, porovnával niekoľko významných zahraničných športových areálov a o samotnej stavbe sa viedla obsiahla odborná diskusia s dôrazom na účel projektu – zameranie celej oblasti ako moderného športovo- rekreačného zázemia Bratislavy.

Dňa 10. decembra 1939 sa začali zemné práce a cez celú zimu 1939 – 1940 tu pracovalo denne okolo šesťsto robotníkov. Bolo premiestnených asi tridsaťtisíc metrov kubických zeminy. Na jar firma Rudolfa Peteraja (mimochodom strýka známeho básnika a textára Kamila Peteraja) začala so stavbou tribún a oplotenia. Stavebné práce rýchlo postupovali pod vedením architekta Grossa a stavebného dozoru staviteľa Janouška, takže 27. októbra 1940 bolo stupňovité hľadisko pripravené pojať pätnásťtisíc divákov na prvý medzinárodný zápas. ŠK v ňom privítal Herthu Berlín a mužstvá sa rozišli po remíze 2:2. Po zabezpečení potrebných financií sa v roku 1941 pracovalo na vnútornej výstavbe tribúny, atletickej dráhe, tréningových ihriskách pre volejbal a basketbal. Bolo spracovaných deväťdesiat vagónov cementu a stodvadsaťtisíc kilogramov betónového železa. Tieto množstvá najlepšie ukazujú rozsah vykonaných prác. V roku 1942 prebiehali dokončovacie práce, previedla sa fasáda hlavnej tribúny, boli dokončené sociálne zariadenia. Pod hľadiskom hlavnej tribúny bolo vybudovaných šesť veľkých šatní, každá s vlastnými sprchami a vlastnou miestnosťou pre masáž, kabinety pre rozhodcov, lekára, políciu, rekvizitára, kancelárie, skladiská, salón k čestnej lóži so zvláštnym vstupom a príslušenstvom, veľký bufet s kuchyňou a kompletných príslušenstvom, byt domovníka. V posledných týždňoch prispela na pomoc aj vojenská správa poskytnutím pracovnej roty a povozov. V dňoch 26. – 27. septembra 1942 tu už mohol prebiehať turnaj v rámci slávnostného otvorenia kompletného moderného štadióna.