Sledujte nás na Instagrame

@hospodarske_novinyFacebook
16.02.2015, 10:48

Sex, odsúdenie Charlie Hebdo aj ťažké filmy. To bolo tohtoročné Berlinale

Prečítajte si tohtoročné zhodnotenie festivalu Berlinale od publicistu Radovana Holuba.

Opäť po niekoľkých rokoch sa v Berlíne objavil silný film o tom, či existujú limity pre pohlavný život s duševne chorou – film sa volal Dora, čiže sexuálne neurózy našich rodičov, so skvelou nemeckou herečkou Victoriou Schulz v hlavnej úlohe.

Osemnásťročná Dora je duševne postihnutá dievčina, ktorá má najlepších kamarátov medzi mladými ľuďmi s Downovým syndrómom. Tým veselo hovorí „to sú moji mongi kamaráti“. Dora žije s rodičmi v peknom dome, spí s plyšovými medvedíkmi, mamička jej číta rozprávky, ale dievča sa pomerne často stretáva s nahotou (jej matka pracuje v striptérskom bare). Dostáva však tlmiace lieky. Je zodpovedná pred zákonmi, pretože nie je zbavená svojprávnosti. To by znamenalo jej odchod do ústavu. Na želanie matky jej lekárka vysadí sedatíva a v Dore sa prebudí dlho tlmená sexualita. Jej náruživosť razantne zneužije muž, do ktorého sa Dora nakoniec svojím detským spôsobom zamiluje. Prípad však nie je kvalifikovaný ako sexuálne násilie, pretože Dora opisuje sex s Petrom ako niečo, čo chce a na čo sa teší. „Chcem novú rodinu,“ hovorí svojou potácajúcou sa výslovnosťou, keď otehotnie a hrozí jej potrat. Podľa vyšetrenia všetko nasvedčuje tomu, že dieťa, ktoré sa zo zvláštneho zväzku narodí, nebude retardované, ale že matka sa oň len ťažko bude schopná starať.



Film sa odohráva v Berlíne, vznikol vo švajčiarsko-nemeckej koprodukcii a natočila ho švajčiarska režisérka Stina Werenfels. Podkladom filmu bola divadelná hra švajčiarskeho dramatika Lukasa Bärfussa Sexuálne neurózy našich rodičov, ktorá bola prvýkrát uvedená v Bazileji roku 2003. Film sa vyhol drastickým scénam, na ktoré téma nabáda. Dora pôsobí síce bezmocne, ale nie je ničím nesympatická alebo odpudivá. Jej sexuálny sklon je však silnejší, než u dievčat v tomto veku býva. Film ponúka otázku, či je sex s duševne postihnutým dievčaťom na hranici alebo za hranicou zákona, a aké sú morálne limity v nerovnom spojení zdravého muža a postihnutej ženy. Väčšina predchádzajúcich filmov na túto tému zostala prázdnym volaním. „Aj duševne postihnutá má právo na vlastný život, prečo ju zatvárať do ústavu,“ hovorili jedni. „Je to bezškrupulózne zneužívanie chorej,“ kontrovali druhí. Aj po tohtoročnom filme, ktorý mal svetovú premiéru na Berlinale v sekcii Panorama, zostane táto dôležitá téma zrejme bez odpovede.


Tvorcovia filmu Dora.
 

Mimosúťažná sekcia Fórum, kde bežal i vtipný slovensko-český film režiséra Ivana Ostrochovského Koza, ponúkla hlbšie reflexie a úvahy o súčasnom svete. Špecialitou bola napríklad libanonsko-francúzsko-nemecko-katarská koprodukcia s názvom Údolie, natočená s prispením Spojených arabských emirátov a v avantgardnej réžii Ghassana Salhaba. Hrdinom je cudzinec (Carlos Chahine), ktorý sa v stave amnézie po autonehode v ľudoprázdnom údolí Bekaa vo východnom Libanone dostáva na tajnú farmu chránenú strážcami, kde sa pestuje marihuana a ópium. Jediným spojením s okolitým svetom je rádio. Cudzinec je zrejme Sýrčan, ktorý utiekol s ďalšími utečencami a hľadá útočisko v Libanone. Pestovatelia konope na farme sa márne snažia zistiť cudzincovu identitu. Čoraz silnejšie aj do úrodného údolia Bekaa dolieha hluk vojny. „Nie sme ani šiíti, ani sunniti, ani drúzi, ani kresťania,“ hovoria obyvatelia farmy, akoby im ich náboženská nezávislosť mohla zabezpečiť beztrestnosť. Postupne na farmu dolieha zmar zvonka: stíhačky bombardujú okolie, osady v údolí horia a podľa správ z rádia je Libanon zrovnaný so zemou. Nejde v žiadnom prípade o politický film, ale o poetickú reflexiu sveta, ktorý sa pomaly rozpadá. „Noc je deň a deň je noc,“ recituje jedna zo žien na farme s umeleckými sklonmi. V podstate však majú všetci strach, pretože nevedia, čo príde. Film vizualizuje nádhernú krajinu, postihnutú úzkosťami ľudí v extrémne zraniteľnom regióne Levanty.

Celkovo tohtoročné Berlinale nemalo súťažný program na úrovni iných ročníkov a diváci hľadali filmové lahôdky mimo súťaže. Hlavný program sužovali príliš ťažké, nezrozumiteľné alebo egocentrické filmy. Hviezdy veľkosti Nicole Kidman, Helen Mirren, Charlotte Rampling, Charlotte Gainsbourg, Ley Seydoux, Juliette Binoche, Cate Blanchet, Natalie Portman, Christiana Bale alebo Jamesa Franca zatienili filmy samotné. Veľké haló vzniklo okolo premiéry filmu Päťdesiat odtieňov sivej (sekcia Berlinale Special) a prinieslo vzruch v závere festivalu. Do rodiny najväčších celebrít tohtoročného Berlinale zapadla aj režisérka filmu Sam Taylor-Johnson. Rozruch spôsobilo nielen to, že film je natočený skôr ako emotívna psychologická romanca než ako otvorene erotický film. Viedli sa diskusie o tom, či by vo filme zahral lepšieho zvodcu britský herec Charlie Hunnam, ktorý už prešiel kastingom, ale potom natáčanie vzdal, alebo írsky herec Jamie Dornan, ktorý nakoniec vo filme hral. Diskutovalo sa o komplikovanom vzťahu medzi režisérkou a autorkou románu E. L. James. Doslovne zobrazený sex vo francúzskom lesbickom filme Život Adele režisérka vopred odmietla. „Pre mňa je oveľa erotickejšia predohra ako penetrácia, za ktorú si filmári sex zamieňajú,“ povedala v Berlíne.


Ocenený Wim Wenders.
 

Ďalším vrcholom festivalu bolo uvedenie nového 3D filmu slávneho nemeckého režiséra Wima Wendersa Every Thing Will Be Fine v hlavnom programe mimo súťaže. Wenders získal v Berlíne Zlatého medveďa za celoživotné dielo. Tentoraz natočil film o spisovateľovi, ktorý nechtiac zaviní smrť dieťaťa. Ide o staronovú tému viny a odpustenia. „Sú to otázky, ktoré trápia každého z nás,“ povedal Wenders v Berlíne. „Každý z nás robí veci, ktoré by sme najradšej nerobili, ale ktoré nemôžeme vziať späť. A tak si kladieme otázky, čo by bolo, keby som nedbočil vľavo, keby som toto alebo tamto neurobil... Ja sám som nespôsobil žiadnu nehodu, ale moja filmová práca mala vplyv na životy ľudí v štábe. Ľudia v mojom tíme sa so mnou vláčili po celom svete, celý rok nevideli svoje rodiny, nevideli vyrastať svoje deti. Rozvádzali sa. A ja za to nesiem svoj diel zodpovednosti.“ Wenders povedal, že je síce veriaci človek, ale nie je priateľ náboženstva ako inštitúcie. „To, že náboženstvo nestojí bokom od politiky, sa dnes ukazuje ako obrovský problém v prípade globálneho náboženstva islam. Podobné to bolo pred Veľkou francúzskou revolúciou v prípade kresťanstva. Nemôžeme sa teraz tváriť, že v kresťanstve neboli inkvizície, upaľovanie čarodejníc alebo križiacke výpravy. Ale nemôžeme to ani zaprieť. Nemáme z toho dôvodu právo odsudzovať islam, nemáme právo stavať medzi kresťanstvom a islamom múry. Preto považujem provokatívne náboženské karikatúry za niečo lacné a povedal by som, aj hnusné. A nemyslím si, že časopis Charlie Hebdo je niečo veľmi vtipné.“ Wenders nie svojím filmom, ale svojimi vyjadreniami dostal nakoniec na festival tému politiky. Filmy sa tento rok politickým témam bránili alebo ich stavali na vyššiu, metaforickú úroveň. Čas politických príbehov z politikou otriasanej súčasnosti ešte zrejme nenastal.

Z Berlína Radovan Holub,
programový spolupracovník MFF Bratislava


 



Víťazom je Panahí

Iránsky režisér Džafar Panahí si v sobotu večer odniesol Zlatého medveďa za najlepší film zo 65. ročníka Berlinale, medzinárodného filmového festivalu v Berlíne. Informovala o tom agentúra DPA.  


Režisérova neter s cenou.


Sedemčlenná medzinárodná porota pod vedením pod vedením amerického filmára Darrena Aronofského ocenila Panahího nový film "Taxi", ktorý mal premiéru práve na tomto festivale. Ide o snímku s prvkami dokumentárneho filmu, ktorá sa odohráva v taxíku jazdiacom po iránskej metropole Teherán. Podľa poroty je dielo naplnené "láskou" k filmovému umeniu, k Iránu a jeho obyvateľom. Džafar Panahí (54) patrí medzi najvýznamnejších súčasných iránskych režisérov a získal už viacero medzinárodných filmových ocenení. Doma vo vlasti však natáčať nemôže a jeho filmy sú tam zakazované. V roku 2010 dostal Panahí 20-ročný zákaz natáčania filmov v Iráne po tom, ako ho usvedčili z údajnej propagandy voči islamskému vládnucemu systému a odsúdili na šesť rokov väzenia. Trest mu neskôr zmiernili na domáce väzenie a z tohto dôvodu nemôže ani vycestovať do zahraničia. Organizátori Berlinale nekonkretizovali, ako sa film "Taxi" za týchto okolností vznikol a ako sa dostal z Iránu na festival do nemeckej metropoly.

Veľkú cenu poroty, takzvaného Strieborného medveďa získal čilský režisér Pablo Larrain za film "The Club" o katolíckych kňazoch, ktorí sa previnili voči cirkvi. Ceny pre najlepšieho herca a herečku dostali Angličania Tom Courtenay a Charlotte Ramplingová, ktorí stvárnili pár v dráme "45 Years" britského režiséra Andrewa Haigha. Cenu pre najlepšieho režiséra si spoločne rozdelili Rumun Radu Jude za film "Aferim!" a Malgorzata Szumowska za snímku "Body." Za najlepšieho scenáristu v Berlíne vyhlásili Čiľana Patricia Guzmána za film "El Boton de Nacar". Cenu Afreda Bauera za nové perspektívy v kinematografii získal guatemalský film režiséra Jayra Bustamenteho "Ixcanul".

V súťaži celovečerných filmov na Berlinale 2015 sa o hlavné trofeje - Zlatého a Strieborného medveďa - uchádzalo 19 filmov v zastúpení veľkých a významných kinematografií (USA, Čína, Francúzsko, Nemecko, Japonsko, Rusko, Poľsko, Španielsko), ako aj tvorcov z filmovo menej známych krajín (Guatemala, Irán, Vietnam). Slovensko ani ČR v nej zastúpenie nemali. Počas 11-dňového festivalu premietli v rôznych sekciách celkove 441 filmov zo 72 krajín. (tasr)