Potreba hrdinov práce vznikla za socializmu. Ústredné orgány požadovali od našich filmárov, aby natáčali filmy o tom, ako sa buduje metro alebo ako pracujú baníci v baniach. Upracovaný poľnohospodár bol z hľadiska režimu najpotrebnejším filmovým hrdinom, snáď ešte dôležitejší ako politruk. Filmári sa ale hrdinom práce bránili. V našom filme za socializmu vzniklo veľmi veľa takzvaných "chcípáckých" hrdinov, ľudí plných dezilúzie, bez perspektívy a bez viery. A sú v našom filme dodnes.
Jubilejný desiaty ročník filmového festivalu Crossing Europe v Linzi, ktorý skončil včera, ukázal, že európski filmoví hrdinovia na Západe aj na Východe sa po rokoch vracajú späť tam, kde ich chcel mať socialistický film. Sú to hrdinovia práce. Pracovný proces sa stáva jednou z dominánt európskej kinematografie. Festival dokonca zaviedol špeciálnu sekciu s názvom Pracovné svety. Išlo väčšinou o filmy o zamestnanosti a nezamestnanosti v čase voľného trhu. Dôležitosť tejto sekcie odôvodňuje takto Lina Dinkla, spolupracovníčka festivalu, ktorá programuje iný významný festival DOK Leipzig: "Čas krízy v žiadnom prípade neskončil. Sociálne protesty sú bežné, zlé predtuchy všadeprítomné. Keď sa človek pozerá na Európu, na prvý pohľad to vyzerá, že je všetko po starom. Tu a tam nejaká vzbura, demonštrácia alebo štrajk. Tú i onde sa volá po reštrukturalizácii a rekvalifikáciu. Nič z toho zatiaľ vážne neohrozuje vieru v systém. Pojem "väčšia a lepšia sloboda" je ale vyslovovaný jedným dychom s rozpúšťaním sociálneho štátu a práva na prácu. Škandály sú čoraz častejšie a politicky spôsobené zbedačovanie ľudí postupuje. Manažéri a politici v rozhodovacích pozíciách nemajú záujem riešiť zásadné veci. Dá sa to nazvať nezodpovednosťou na najvyššej úrovni. Privatizácia verejných statkov vrátane pitnej vody a škandalózne nespravodlivosti prinášajú jeden dôležitý jav: ani plná zamestnanosť už nie je schopná zabezpečiť náklady na živobytie. A práve programová sekcia Pracovné svety sa snaží ukázať na nefunkčnosť inštitúcií, na rozklad štátu a komunálnych štruktúr."
Podľa riaditeľky festivalu Christine Dollhofer je film o práci, o zamestnanosti, nezamestnanosti a sociálnych problémoch v Európe na vzostupe. "To ukazuje napríklad slovenský film Absolventi o študentoch umeleckej školy, ktorí hľadajú, ako prežiť v tejto dobe. Je to moment spoločný mnohým vzdelaným mladým ľuďom v Európe, ktorí nemôžu nájsť zodpovedajúce prácu." Film mladého režiséra Tomáša Krupu Absolventi má troch hrdinov. Prvý je umelec, ktorý odpromuje s vyznamenaním a potom vyrába umelecké kuriozity, ktoré nikto nechce kupovať. A tak hľadá miesto na Úrade práce a dozvie sa, že umelca nikto nechce. Druhý je herec, ktorý čaká na svoju veľkú úlohu v dočasnom zamestnaní ako steward malej leteckej spoločnosti. Tretí je majiteľ obchodu s chovateľskými potrebami, ktorý na začiatku inzeruje, že návratnosť vložených prostriedkov bude za pätnásť rokov a v závere prichádza na to, že do kladných čísel sa nedostane ani za päťdesiat.
Diváci sa po projekcii živo zaujímali o ďalší osud hlavných hrdinov a pýtali sa, či už našli prácu. Ďalší film o nezamestnaných bola na Crossing Europe slovensko-česká snímka Až do mesta Aš. Tá dokonca získal druhú hlavnú cenu. "Až do mesta Aš je perla, pretože má dokumentárny pohľad skĺbený s artovými prístupom. Je to veľmi citlivý príbeh vo veľmi decentnom poňatí, pretože neobnažuje charaktery do naha," charakterizovala film riaditeľka festivalu.
Hrdina práce v rozkladajúcim sa štátu je celkom určite šedovlasý bulharský lekár Krassimir Jordanov. Chodí vo filme Posledná záchranka v Sofii (Poslednata Lineika na Sofia) sa sestričkou po všetkých možných prípadoch po hlavnom bulharskom meste, ošetrí a naložia narkomana, opilca, muža po mŕtvici aj dieťa, na ktoré spadla skriňa. Tím, ktorý vo filme hrá sám seba, je úplne profesionálny, ale systém nefunguje. Na cestách sa nedá jazdiť kvôli dieram, do nemocníc sa nedá dovolať, lôžka sú preplnená. Na filme je tiež zaujímavé, že všetko, čo sa odohráva mimo sanitky, je videné len cez tvár lekára a sestry. Ani raz nezazrieme tváre pacientov, vidíme iba obrysy ich tiel a počujeme ich hlas. Len dvakrát režisér Ilian Metev umožní pohľad von zo sanitky - uprostred filmu a na konci. Film, ktorý už bol premietaný na MFF v Cannes 2012, na MFF Karlovy Vary a MFF Bratislava 2012 patril k tomu najlepšiemu, čo v Linzi bolo.
A maká sa od nevidím do nevidím. Vo švédskom filme Gabriely Pichler Jesť, spať, umrieť (Äta Sova Dö) pracuje bosnianska emigrantka Raša v baliarni zeleniny na švédskej dedine. Má už švédske občianstvo, je to hardworker, triedi zeleninu s optimizmom, ktorý by jej závidel aj socialistický film. A napriek tomu ju z práce nakoniec vyhodia. V britskom filme Shell (režisér Scott Graham) sa zas ocitáme v opustenej benzínke v horách v Škótsku, kde dievča menom Shell žije so svojím otcom. Shell maká na pumpe a otec opravuje staré vraky áut. Nepoznajú nič iné ako prácu. A do tretice v turecko-francúzsko-nemeckej koprodukcii Araf - Niekde uprostred známej tureckej režisérky Yesim Ustaoglu, premietanom prvýkrát na MFF v Benátkach 2012, sa do príbehu o nemanželskom otehotnení moslimky dostáva pracovný príbeh - dievča robí v reštaurácii, škriabe zemiaky, nosí misy s jedlom, balí chleba a vydáva pri pulte jedlo.
Hrdinovia práce a hrdinovia bez práce, tak by sa dala stručne nazvať dominanta tohtoročného festivalu Crossing Europe. Prenikli aj do rakúskeho filmu, ktorý sa dostal do centra pozornosti vďaka filmu Láska Michaela Hanekeho. Produkčne je rakúsky film celkom zdravý, vlani sa natočilo 21 celovečerných filmov, z toho polovica sú dokumenty. Výška štátnej pomoci sa za posledných päť rokov zvýšila na dvojnásobok. Film našich susedov je celkovo oveľa citlivejší k sociálnym problémom ako náš film. A tiež si vychoval svoje publikum, ktoré tu najviac navštevovalo práve filmy o hrdinoch práce, zamestnanosti a nezamestnanosti.
Radovan Holub,
spolupracovník MFF Bratislava