Sledujte nás na Instagrame

@hospodarske_novinyFacebook
14.08.2015, 06:26

Boli sme na Titanicu. Pozrite si unikátnu výstavu očami nášho fotografa

Prejdite sa s nami po výstave o potopenej lodi Titanic, ktorá v Bratislave láka na pravé exponáty a dokonalé konštrukcie až do decembra.

Volám sa Jane Carr, mám 47 rokov a viac ako 20 rokov som pracovala ako kuchárka a domáca pre niekoľko bohatých rodín. Na Titanicu cestujem treťou triedou z prístavu Queenstown a táto cesta je poslednou, ktorú chcem absolvovať. Potrebujem si urovnať nejaké záležitosti, predtým, ako sa nasťahujem späť k rodine do rodného Írska... Tak toto je moja identita, s ktorou vstupujem ako pasažier na palubu Titanicu. Palubný lístok s týmito údajmi totiž slúži ako vstupenka na výstavu Titanic, ktorú otvorili v stredu a v bratislavskej Inchebe potrvá až do decembra. Kajutami potopenej lode sa prejdem ako reálna cestujúca a na konci, pri vystúpení z nej sa dozviem, či som tragédiu prežila alebo nie.



Neobyčajná výstava
Výstava, ktorá je všetko len nie obyčajná, ako ju pri jej otvorení nazval predseda Národnej rady Peter Pellegrini, ponúka naozaj dokonalú cestu do histórie, 103 rokov a niekoľko mesiacov späť, keď celý svet veril, že na cestu do New Yorku sa vydala nepotopiteľná loď a že ešte budeme o nej veľa počuť. To sa však splnilo, hoci loď do Ameriky nikdy nedoplávala. O tragédii, počas ktorej zahynulo viac ako 1 500 ľudí, sa hovorí dodnes a fascinuje veľké množstvo bežných ľudí i odborníkov po celom svete. Aj preto unikátna výstava, ktorú produkuje spoločnosť RMS Titanic, jediná spoločnosť, ktorá má práva na zachované predmety z nájdeného vraku Titanicu, putuje po svete a videlo ju už viac ako 17 miliónov ľudí. Na výstave nevidíte totiž repliky daných predmetov, ale presne tie, ktoré ľudia počas tej krátkeho času na lodi používali, teda reálne hrebene, zrkadlá, riad. „Výstava sa pripravovala trištvrte roka. Exponáty priviezlo 30 kamiónov a viac ako tri týždne ju na mieste stavali. Pracovalo na nej viac ako sto ľudí asi desiatich národností,“ povedal pri otvorení výstavy Petr Suchánek, ktorý mal na starosti výrobu a produkciu výstavy.

Prosím, vstúpte
Hneď vo vstupnej hale sa návštevník vžije do doby začiatku 20. storočia, pripomenie si všetky dôležité udalosti od roku 1901. Zistí tiež, že roku 1912 otvárali obchodný dom La Fayette v Paríži, objavili prvý vitamín, G. B. Shaw napísal Pygmalion, 5. olympijské hry sa konali v Štokholme, v Tatranskej Polianke postavili prvý lyžiarsky mostík u nás a majstrovstvá sveta v hokeji boli v Prahe. A potopil sa Titanic. Aby sa výstava trocha ozvláštnila, organizátori jej dali akúsi slovenskú stopu, keďže Slovenské národné múzeum poskytlo niekoľko materiálov, ktoré majú dokumentovať, ako sa v tej dobe žilo aj na Slovensku.


Keď však vstúpite na samotnú „loď“, krátky film vám pripomenie históriu jej vzniku, ako sa stavala a čo sa od nej očakávalo. Potom vás už čakajú samotné priestory. Za zvukov, ktoré evokujú ruch, ktorý v daných miestach vtedy bol, sa dostávate do pravej atmosféry. Hneď upúta veľké schodisko, ktoré všetci poznáme aj z filmu Jamesa Camerona a ktoré malo pasažierom navodiť dojem, že ani nie sú na lodi. Samozrejme, nezachovalo sa a na fotografii je len portrét podobných schodov sesterskej lode. Ako sa dozvedáme z „hlasových guidov“, z lode sa zachovalo len málo fotografií interiérov, keďže nikto nepočítal, že na to bude len táto jedna možnosť.

Blížim sa ďalej aj ku kajutám a apartmánom prvej triedy a rozmýšľam, že Jane sa tadiaľto vtedy určite neprechádzala, keďže bola z tretej triedy. Dozviem sa však o chvíľu, že tretie triedy na Titanicu boli oveľa lepšie ako na iných vysťahovaleckých lodiach.

Hlas Titanicu
Hlas Titanicu nás neopúšťa ani ďalej, keď už sa blížime k strojovniam, všetko to akoby duní, všade je tma a mrazivé ticho, až sa priblížime k ľadovcu, pri ktorom v diaľke počuť reálne lodné píšťaly, teda sirény, pravdepodobne z prvého komína.

A som na konci. Pri tabuli so zoznamom preživších a nezvestných, teda mŕtvych. Hľadám svoje meno Jane Carr, trvá mi to dlhšie. V tej chvíli mi napadne, ako sa asi cítili tí, ktorí po tragédii reálne takto „hľadali“ svojich blízkych. Našla som sa.... som v skupinke medzi nezvestnými.