Sledujte nás na Instagrame
@hospodarske_novinyÍsť do kina na hraný film o skutočnej žijúcej osobnosti, ktorá nota bene stále existuje v mediálnej i inej pamäti - okrem iného aj preto, že skončila tragickou smrťou a bola veľmi obľúbená - je riskantné. Len málokedy autori v takom prípade nájdu odvahu na kritický pohľad, ktorý by sa vyhol oslavnej linke. A aj keď sa už tak stane, sú kritické miesta skôr vyvažujúce ozdobou než objavovaním nového, neznámeho, prekvapivého.
Filmová hagiografie
Len výnimočne sa ale nájde prípad, kedy by bol film k zobrazovanému človeku tak nekritický (dokonca ani obrovsky ústretový Gándhí Richarda Attenborougha z roku 1982 taký nie je), takže mu možno ľahko pripísať označenie "filmová hagiografia". Z tohto uhla pohľadu je snímka Diana režiséra Olivera Hirschbiegela, ktorého svet oslavoval za psychologický rozbor konca nacistického impéria Pád tretej ríše, naozaj takmer neznesiteľný: limonáda, presladená, nevkusná. Lenže vyslovením takého odsúdenia, ktoré sa nezdá prehnane nespravodlivé, by sme prehliadli dôležitý detail, ktorý Dianu predsa len zafarbuje do pastelovejších, mäkších odtieňov.
Hirschbiegel sa nepokúšal o prvoplánovú oslavu (pripusťme možnosť , že nie je úplný šialenec), ktorá kdekoho slabšieho a menej cynického doženie k slzám. Režisér sa "iba" snažil nakrútoť film očami princeznej. Ako ona by sa chcela vidieť? Čo ona sama by považovala za dôležité? Akú správu, náladu, pocit by chcela zanechať? Takýto sebaobraz nemusí byť nutne kritický, môže byť dokonca veľmi umelý, ale nemusí byť úplne zbytočný, nezaujímavý, neinšpiratívny.
Ostatne Diana a s ňou jej spolurežisér Hirschbiegel majú pomerne silné alibi. Ako vo filme hovorí sama Lady Di v podaní civilnej, ale miestami až roztopašnej Naomi Watts: "Som princezná, a princezná, pretože je princezná, môže všetko, a všetko sa jej tiež musí odpustiť, tak to proste je." Možno sa hnevať na Dianu za to, že za centrum posledných dvoch rokov života považovala vzťah k pakistanskému kardiológovi Hasnatu Khanovi? A je možné jej vyčítať, že túto lásku prežívala s pubertálnou odovzdanosťou, ktorej stopy Hirschbiegel starostlivo zbiera od spálne po úteky v autách a romantické prechádzky v prímorskej hmle?