Sledujte nás na Instagrame

@hospodarske_novinyFacebook
04.04.2013, 01:30

Televízna Colnica nás opäť spojí s Čechmi

Unikátny cyklus ponúka pohľad slovenských a českých režisérov na naše národy.

[[{"type":"hn-image","fid":"209743"}]]
Moderátormi programu a diskusií v brnenskom štúdiu budú Michal Prokop a Adela Banášová.



13 tém, 27 dokumentárnych režisérov, ale hlavne 20 rokov po rozdelení Československa. To tvorí základ cyklu Colnica/Celnica, ktorý spúšťa RTVS spolu s Českou televíziou. Akú perspektívu majú dva rozdelené národy v spojenej Európe, ako sa darí ľuďom v bývalom spoločnom štáte, kde sa žije lepšie či ktoré problémy majú Česi a Slováci spoločné? Aj takéto otázky budú kladené v ambicióznom projekte, ktorý vznikal viac ako tri roky a každú nedeľu večer ponúkne jednu tému a dva pohľady – okom slovenského a českého režiséra, medzi ktorými sa skutočne predstaví to najlepšie z našej filmovej scény. Televízna Dvojka má tak na nasledujúcu sezónu tromf, ktorý by mohol fungovať.

Slovenským okom na elity
„Mám rada výzvy a tento projekt je pre mňa veľká výzva aj ako pre producentku, ale zároveň aj ako pre človeka, ktorý sa rozhodol zobrať do rúk túto tému Čechov a Slovákov,“ povedala na včerajšom predstavení autorka námetu a projektu Tina Diosi. Spolu s veľkým tímom vyberali režisérov, témy i hostí, ktorí sa budú v štúdiu celkovo 90-minútového programu vyjadrovať k témam.

Kríza autorít – tak znie prvá téma. A voľba padla na Zuzanu Piussi a českého režiséra Jana Látal. Ich dialóg, nie súboj názorov, ako by na prvý pohľad mohol program evokovať, dopadol výborne. Piussi, verná svojmu štýlu a jazyku, zvolila formu oslovovania ľudí a akési hľadanie viacerých odpovedí. Na pozadí novembra 1989, historických udalostí, vyučovacej hodiny o elitách nášho národa i protestu pred tohtoročným Plesom v opere sa jej podarí najmä vďaka skvelému výberu respondentov odpovedať hneď na niekoľko otázok. Ale hlavne aj pobaviť. I keď si  uvedomíte, že je to vlastne smiech nad nami samými. Že mladí sú dnes úplne apatickí, a to, čo kedysi hnalo davy, dnes už nie je. Máme Facebook a médiá, a to stačí. Alebo nie?

Česi a prezidenti
Český režisér zvolil iný pohľad. Poetika jeho príbehu, akoby formanovská, ako odznelo v diskusii, mala úžasnú atmosféru. Nájsť dedinku, kde tri rodiny rôznym spôsobom „bojujú“ s tým, kto je najvhodnejším kandidátom, aby v rámčeku visel nad posteľou, dverami alebo na čestnej stene v ich dome, je však ešte výstižnejšie ako tisícka akokoľvek zaujímavých výpovedí. A na pozadí českých prezidentských volieb v dedinke s názvom Hradčany, o to viac.

Dva takmer polhodinové dokumenty nastavia latku tak vysoko, že potom je už každé iné slovo márne. A preto budú mať moderátori Adela Banášová a Michal Prokop za českú stranu čo robiť, aby vedeli počas  trinástich  večerov pred dokumentmi aj po oboch nich udržať pozornosť divákov  a aby ľudia nevypli televízor hneď po záverečných titulkoch druhého dokumentu.

Zo slovenských filmárov sa ešte predstavia napríklad Jaro Vojtek, Juraj Lehotský, Marek Šulík, Viera Čakányová, Peter Kerekes, z českých Tereza Nvotová, Filip Remunda, Vít Klusák či Jan Němec.

Dva pohľady


[[{"type":"hn-image","fid":"209745","attributes":{"class":"right","width":"300","height":"412"}}]]Ak je Boh na Facebooku, vtedy existuje?
Slovenská režisérka Zuzana Piussi o svojom dokumente Kríza slovenských elít pre HN:

Čo vás najviac upútalo na téme prvej časti cyklu Kríza autorít?
Ja som sa na to pozrela inak, viac sa mi pozdávalo zamyslieť sa nad slovenskými elitami. Autorita je to, čo nám môže byť aj dané, čo musíme poslúchať. Ale čo je elita? Mali by to byť ľudia, ktorí ovplyvňujú spoločnosť. A kto sú takými ľuďmi teraz? Takéto témy mám rada. Oslovila som ľudí, ktorí majú nejaké myšlienky, ale nič som im nevnucovala, skôr som spolu s nimi hľadala.

Ale prečo ste oslovili napríklad aj Gabiku Drobovú a Barboru Rakovskú?
Keď počas nakrúcania začal vznikať názor, že médiá a televízia sú tie, čo nás ovplyvňujú, tak som tam chcela aj ľudí, ktorých najčastejších v médiách vidíme. No ja sama si myslím, že nie sú to len médiá, ktoré ovplyvňujú spoločnosť. Dnes sa už niečo stalo v spoločnosti a ľudia sú presýtení. No oslovila som tam aj ľudí, ktorých mám rada, predsa je to len autorský dokument a tiež sú tam aj takí, ktorí majú k téme čo povedať. A Pavel Vilikovský to presne vystihol metaforou: ak je Boh na Facebooku, tak je? Ale ja ten Facebook nemám. To je tá veta.

Český režisér Jan Látal zvolil iný pohľad. Môže projekt ukázať aj rozdielnosť našich názorov?
Mňa osobne napríklad toto veľmi zaujíma – či existuje slovenský a český pohľad alebo či je to len o tvorcoch. Lebo keď sa ja pozriem na seba, nemám typický slovenský pohľad (smiech). Ale to sa asi ukáže až po viacerých dieloch. Český dokument mal daný koncept, ten môj má vyprovokovať ľudí, môžu sa stotožniť s názorom niekoho iného. Ako povedal Daniel Pastirčák: dnes sme len rozmaznaní ľudia po 50-tke, ktorí nevedia dospieť. Som rada, že takéto veci odznejú.

Dávate celému projektu šancu? Uspeje podľa vás?
Som hlavne rada, že sa niečo hýbe, preto som aj do toho išla. Nie je dobré všetko hneď v zárodku odsúdiť, vďaka Bohu za to, že vzniklo niečo dobré. Čo sa týka tých diskusií v štúdiu, prijala by som tam múdrejších ľudí. Ale to je vždy problém toho, keď sa niečo robí pre široké publikum, keď sa zíde veľa múdrych hláv. Mali by sme robiť veci, ktoré môžu o niečom vypovedať.

 


Sme stále bratia, ale dospelí. A vídame sa málo
Český režisér Jan Látal o svojom dokumente s názvom Hradčany pre HN:

Pre prvú tému Kríza autorít ste si vybrali ľudí v malej dedinke a ich postoj k uctievaniu obrazov prezidentov. Prečo?
U mňa to bolo zaujímavé, pretože som napĺňal námet Iva Bystričana, ale keď som si ho prečítal, zaradoval som sa. Veľmi sa mi páčila práca s obrazmi politikov a prezidentov na stenách v domoch ľudí. Toto je presne spôsob, ktorý má baví.

Mali ste však šťastie na dobrých ľudí, čo dokumentu výrazne pomáha.
Scenár sme potom už písali my, obišli sme tri dediny v Českej republike, ktoré sa volajú Hradčany a vybrali sme tú najlepšiu. Videli sme, že to tam žije aj komunálnou politikou, že sú tam šarvátky. Ale obchádzali sme jeden dom za druhým, klopali sme na dvere. Väčšina nás poslala preč, lebo na politické témy sa nechceli baviť, ale našli sme tri hrdinské rodiny, ktoré sa nám otvorili a dopadlo to výborne.

A prekvapili vás niektoré ich názory na autority?
Prekvapila ma absolútna nepredvídateľnosť politického názoru, keďže sme nakrúcali v dobe českých prezidentských volieb. Pani, ktorá v prvom kole volila Táňu Fischerovú, v druhom Miloša Zemana, iná volila Zemana, lebo je podobný Masarykovi, iný volil Schwarzenberga, pretože má rád Masaryka – úplne iracionálne politické premýšľanie, ktoré sa nedá zachytiť nijakými sociologickými prieskumami. A tiež, to ma však neprekvapilo, že ľudia sa stále cítia v roli obete, pretože štát niečo urobí, a neuvedomujú si, že práve oni sú tými hýbateľmi, konateľmi.

Ako vnímate pohľad Zuzany Piussi na tú istú tému?
Bol to iný, ale zaujímavý pohľad na dejiny. Z tohto pohľadu je vidno, že Slováci ešte viac ako Česi vzhliadajú k elitám a chcú svojho vodcu. No to, čo ma zaujalo, bol fakt, ktorý odznel viackrát, že mladá generácia už autority nemá, lebo má Facebook. Zmýšľajú teda inak a nie sú pre nich dôležité politické elity.

Ukazuje teda projekt dnes už dva úplne rozdielne pohľady?
Aj v rozhovore s vami si musím dávať pozor, aby som vám porozumel – som už generácia, ktorá vyrastala v oddelených štátoch. A naše národy sa už uberajú trocha iným smerom, ako suseda vás vnímam už menej. Sme stále bratia, ale už dospelí a vídame sa len občas.


Prehľad tém jednotlivých dielov a dokumentaristov:

1. Kríza autorít (Zuzana Piussi a Jan Látal) ... štart 14. apríl
2. Svet v nás (Martina Saková a Pavel Abrahám)
3. Máme 20 (Tereza Nvotová, Jan Papoušek)
4. Naši vedľa nás (Jaro Vojtek a Karel Žalud)
5. Zdraví chorí (Diana Fabiánová a Andrea Culková)
6. Svetoví Slováci/Češi (Juraj Lehotský a Jana Počtová)
7. Hovorí Boh česky/ slovensky? (Marek Šulík a Lucie Králová)
8. Národné mantinely (Robert Kirchhoff a Jan Gogola ml.)
9. Za svetlú budúcnosť (Peter Krištúfek a Filip Remunda, Vít Klusák)
10. Ruky v hlave (Viera Čakányová a Vít Janeček)
11. Rodina bola základ štátu (Vlaďa Plančíková a Robert Sedláček)
12. Od federácie k federácii? (Tina Diosi a Petr Marek)
13. Svadba a rozvod z rozumu (Peter Kerekeš a Jan Němec)