"Dejiny nie sú len fakty a udalosti. Dejiny sú bolesťou v srdci a my si ich opakujeme, kým si nevytvoríme bolesť aj vo vlastnom srdci.“ Táto myšlienka inšpirovala uznávanú autorku bestsellerov Sue Monk Kiddovú k napísaniu dojímavého a mimoriadne silného príbehu Vynález krídiel.
V jeden deň natrafila na životný príbeh sestier Grimkéových, ktoré ju fascinovali. Sarah bola prvou ženou v Spojených štátoch, ktorá napísala vyčerpávajúci feministický manifest a obidve bojovali za okamžitú emancipáciu otrokov. Písal sa začiatok 19. storočia a myšlienky rasovej rovnosti boli na tú dobu absolútne neprípustné.
Autorku Sue Kiddovú priťahovala najmä Sarah a to, čo musela prekonávať. Kým sa dostala do verejnej sféry, jej nádeje rozmetali, prežila sklamanie, neopätovanú lásku, osamelosť, ostrakizovanie. „Nadobudla som dojem,“píše Sue Kiddová, „že svoje krídla si vynašla ani nie tak proti tomu všetkému, ale práve preto. Jej život reformátorky ma dojímal rovnako ako jej život ako ženy.“
A tak vznikol silný príbeh Vynález krídiel. Inšpiratívne rozprávanie o priateľstve a odvahe žien zmeniť svet.
Sarah je dievča z významnej rodiny. Oplýva nenásytným intelektom a buričskými názormi. Od útleho veku tuší, že je predurčená na niečo veľké, no bránia jej v tom konvencie obmedzujúce ženy na začiatku 19. storočia. Na svoje jedenáste narodeniny v roku 1803 dostane od rodičov do vlastníctva čiernu slúžku Hetty zvanú Hŕstka.
Sarah sa otroctvo protiví a Hŕstku by najradšej vrátila, darovala jej slobodu, no také čosi je v tých časoch nemysliteľné. „Otroctvo je náš životný štýl,“hovorievala jej mama, „zmier sa s tým.“
Osudy Hŕstky a Sarah sa tak navždy spoja a my sledujeme tridsaťpäť rokov ich života zasvätených túžbe po slobode a spravodlivosti. Zničené nádeje, zradu, neopätovanú lásku a spoločenské vyhostenie - to všetko musí Sarah pretrpieť, kým si nenájde miesto po boku svojej nebojácnej mladšej sestry Angeliny, bojovníčky za zrušenie otroctva a ženské práva. Ich odhodlanie preslávi sestry po celej krajine.
HNonline.sk vám prináša úryvok z novinky VYNÁLEZ KRÍDIEL:
Prvá časť
November 1803 – február 1805
Hetty Hŕstka Grimkéová
V Afrike boli časy, keď ľudia vedeli lietať. Povedala mi to mauma raz večer, keď som mala desať rokov. Vraví: „Hŕstka, tvoja stará mauma to videla na vlastné oči. Lietali vraj nad stromami a mračnami. Vraj lietali ako drozdy. Keď sme došli sem, to čarodejníctvo sme tam zanechali.“
Moja mauma bola umná. Čítaniu a písaniu ako ja sa nenaučila. Čo vedela, dal jej život na pokraji šťastnej náhody. Dívala sa mi do tváre, ktorá sa vlnila smútkom a pochabosťou, a dodala: „Ty mi neveríš? A čo si myslíš, dievčina, kde sa vzali tvoje lopatky?“
Trčali mi z chrbta ako kostnaté hrudky. Pohladkala ich a povedala: „Len toľko ostalo z krídel. Len tieto kôstky teraz, ale jedného dňa dostaneš krídla späť.“
Ja som bola umná ako mauma. Už v desiatich rokoch som vedela, že reči o lietajúcich ľuďoch sú len taká povedačka. Veď čo, neboli sme nijakí neobyčajní ľudia, čo prišli o čarodejníctvo. Boli sme otroci, a basta. Až neskoršie mi zasvietilo, ako to myslela. Mohli sme vzlietnuť, verabože, a neboli v tom nijaké čary.
Každodenný život bol, aký bol, nič, čo by tento svet mohol napraviť, ja som robila na pracovnom dvore, vyvárala posteľné plachty otrokov, prikladala na oheň pod vyváraciu kaďu a oči ma štípali od fliačkov mydla unášaných vetrom. Ráno bolo chladné – slnko vyzeralo ako biely gombík pevne prišitý na nebi. V lete sme nosili na trikotoch podomácky ušité bavlnené šatstvo, a keď pritiahla v novembri či januári charlestonská zima ako dajaká lenivá deva, dali sme sa do vriec – do hrubých kabátcov z drsného súkna. Len také staré vrece s rukávmi. Moje bolo po mnohých a padalo mi až k členkom. Ktovie, koľko neumývaných tiel ho nosilo predo mnou, no všetky na ňom dobrosrdečne zanechali svoje pachy.
Už toho rána vzala pani na mňa trstenicu a raz ma šľahla po chrbte, keď som zaspala pri modlitbe. Každý deň sme sa my všetci, všetci otroci okrem Rosetty, ktorá bola stará a už bez ducha v hlave, napratali pred raňajkami do jedálne zaháňať spánok, kým nás pani učila krátke riadky z Biblie ako „Ježiš zaplakal“ a modliť sa nahlas o obľúbenej téme Boha, poslušnosti. Ak niekomu padala hlava, dostal rovno uprostred toho, čo Boh povedal o tom či onom.
K Tete-sestre som bývala počas tých zlých chvíľ drzá. Povedala som, čo ja viem: „Dajte ten hrnček kolovať odo mňa,“ zatiaľ čo som chrlila niektorý z riadkov, čo nám kázala hovoriť pani. Alebo som povedala: „Ježiš zaplakal, lebo tu musí trčať ako my s paňou.“
Teta-sestra bola kuchárka – bola u panej, odkedy bola pani malá – a spolu s Tomfrym, lokajom, tam mala všetko pod palcom. Bola jediná, kto mohol panej povedať, čo a ako, a nedostala trstenicou. Mauma mi jednostaj opakovala dávaj si pozor na jazyk, ale ja som si nedávala. Teta-sestra ma aj tri razy za deň vykmásala za vlasy.
Bola som len taká hŕstka. Tak som dostala toto meno. Hŕstka bolo moje košíkové meno. Pán a pani, tí vždy dávali riadne mená, ale mauma, tá sa zadívala na svoje dieťa v košíku a prišlo jej na um meno, niečo také, ako dieťa vyzeralo alebo aký bol deň v týždni, čo robilo počasie alebo aký sa zdal svet v ten deň. Košíkové meno mojej maumy bolo Leto, no jej riadne meno bolo Charlotte. Mala brata, ktorého košíkové meno bolo Krušný čas. Ľudia si myslia, že si to vymýšľam, ale je to svätá pravda.
Ak dostanete košíkové meno, aspoň niečo máte od maumy. Pán Grimké ma pomenoval Hetty, ale mauma sa na mňa pozrela v ten deň, čo som prišla na svet, a skoro, a pomenovala ma Hŕstka.
V ten deň, čo som pomáhala Tete-sestre na dvore, mama bola v dome a šila pre paniu zlaté saténové šaty s turnierou vzadu, čo sa volajú watteauská róba. Bola najlepšia krajčírka v Charlestone a od ihly jej meraveli prsty. Takú nádheru, ako vedela vyčarovať moja mauma, ste nevideli, a nešila podľa vzorov. Nemala rada také, čo boli v časopisoch. Hodváb a zamat si vyberala na trhovisku sama a ušila všetko, čo mali Grimkéovci – závesy na okná, prešívané spodničky, nadýchané krinolíny, jelenicové nohavice, aj tie šik háby pre jockeyov na Dostihový týždeň.
Jedno vám poviem – bieli žili pre Dostihový týždeň. Bol vtedy piknik, promenáda a všelijaké slávnosti, jedno za druhým. Večierok pani Kingovej bol vždy v utorok. Večera v Jockeyskom klube v stredu. Veľký rozruch nastal v sobotu s bálom svätej Cecílie, keď sa všetci promenovali v najparádnejšom oblečení. Teta-sestra vravela, že Charleston si potrpí na grandiozitu. Až do ôsmich rokov som si myslela, že grandiozita je to, keď dostanete hnačku.
Pani bola malá žena, hrubá v páse a pod očami mala vačky ako hrudky cesta. Maumu druhým paniam nepožičiavala. Prosili ju, aj mauma ju prosila, lebo z toho, čo by za to dostala, by si niečo nechala pre seba – ale pani vravela nie, nechcem, aby mali niečo krajšie, ako robíš pre nás. Po večeroch mauma trhala pásiky na svoje prikrývky a ja som držala lojovú sviečku v jednej ruke a druhou som ukladala pásiky na hŕbky podľa farieb pekne úhľadne do rovných čiarok. Mauma mala rada pestré farby, dávala dovedna odtiene tak, ako by si to nikto nezmyslel – purpurové a oranžové, ružové a červené. A trojuholníky, tie mala rada. Vždy čierne. Do každej prikrývky, čo šila, vždy dala trojuholník.
Na naše zvyšky látok sme mali drevenú debnu, na ihly a nite vrecko a aj naozajstný mosadzný náprstok. Mauma povedala, že náprstok bude raz môj.Keď ho nepotrebovala, nosila som ho na prste ako drahokam. Svoje prikrývky sme vypchávali surovou bavlnou a vlnenou chlpatinou. Najlepšie bolo, a ešte je, perie, a mauma i ja sme zberali zo zeme každé jedno pierko. Niekedy prišla mauma s plným vreckom husieho peria, ktoré povyťahovala z dier v matracoch v dome. Keď sme už nemali čím vypchať prikrývku, strhli sme z duba na dvore mach a ten sme zašili medzi vrch a podšívku aj s blchami a so všetkým.
To sa mne aj maume rátalo najviac, ten čas, čo sme trávili pri prikrývkach.
Nech ma Teta-sestra zapriahla na dvore do neviemčoho, vždy som po očku pozorovala okno hore, za ktorým mauma šila. Mali sme svoje znamenie. Keď som pri kuchynskom domci obrátila vedro hore dnom, znamenalo to, že vzduch je čistý. Mauma otvorila okno a hodila mi karamelku, ktorú uchmatla z izby panej. Niekedy sa pridal balíček zvyškov – peknučké kaliko, gingham, mušelín, dovezené plátno. A raz ten mosadzný náprstok. Najradšej brala šarlátovočervenú niť. Zvinula si ju vo vrecku a pekne krásne s ňou vyšla z domu.
Na dvore bolo v ten deň rušno, takže som sa nemohla nádejať, že mi z neba spadne karamelka. Mariah, otrokyňa, čo prala, si popálila ruku na uhlí žehličky a nemohla prať. Teta-sestra bola celá bez seba, kto zaskočí pri praní. Tomfry nakázal chlapom pripraviť mäsiarovi sviňu, ktorá pobiehala a kvičala, až ju išlo roztrhnúť. Boli tam všetci, od starého Snowa, kočiša, až po hnojára Princea. Tomfry chcel mať zakáľačku čo najrýchlejšie odbavenú, lebo pani neznášala hluk z dvora.
Teta-sestra mala hluk na zozname hriechov a ten sme vedeli všetci naspamäť. Číslo jeden: kradnutie. Čísla dva: neposlušnosť. Číslo tri: lenivosť. Číslo štyri: hluk. Otrok mal byť ako Duch Svätý – nevidieť ho, nepočuť ho, ale vždy prichystaný priskočiť.
Pani zakričala na Tomfryho, aby bolo ticho, dáma vraj nepotrebuje vedieť, z čoho je slanina na stole. Keď sme to počuli, povedala som Tete-sestre, že pani ani nevie, ktorým koncom ide slanina do nej a ktorým koncom z nej. Teta-sestra ma vyfliaskala, až mi pred očami lietali hviezdičky.
Vzala som dlhú žrď, ktorej sme hovorili tlkanica, vylovila som ňou z kade na pranie posteľné plachty a také kvapkajúce som ich prehodila na ohradu, kde si Teta-sestra sušievala byliny na varenie. Ohrada v stajni bola zakázaná, lebo konské oči boli vzácne, mohol im uškodiť lúh. Oči otrokov, to bola iná vec. Tlkanicou som odušu tĺkla do plachiet a pokrývok. Volali sme to vynášať špinu.
Keď som skončila s praním, nechali ma bez roboty a ja som si vychutnávala hriech číslo tri. Vybrala som sa po cestičke vychodenej v hline, čo som sa po nej vrázdila aj desať-dvanásť ráz za deň. Začala som za domom, minula som kuchynský domec a práčovňu smerom k rozložitému stromu. Niektoré konáre mal dookola hrubšie ako ja telo a každý sa krútil ako stužky v debni. Zlí duchovia putujú po rovnom a náš strom nemal jediné rovné miestečko. My otroci sme sa pod ním zhromažďovali, keď udrela páľava. Mauma mi vždy pripomínala, nestrhávaj z neho sivý mach, lebo bráni slnku a zvedavým očiam.
Prešla som pomimo stajne a prístreška pre koče. Cestička ma viedla po celej mape sveta, ktorý som poznala. Otáčavý glóbus v dome, na ktorom bol ostatný svet, som ešte nevidela. Tárala som sa ďalej a túžila som takto zabiť celý deň, aby sme už s maumou mohli ísť do našej izby. Bola nad prístreškom pre koče a nemala okno. Pach hnoja zo stajne a z kravína sa tam dvíhal tak výdatne, až sa zdalo, že postele máme vypchané namiesto slamou hnojom. Ostatní otroci mali izby nad kuchynským domcom.
Zafúkalo a ja som počúvala pleskotanie lodných plachiet v prístave za cestou. Prístav som ešte nikdy nevidela, len som ho cítila vo vetre. Plachty pleskotali ako bič a my sme naťahovali uši, či to bičujú otroka niekde na dvore v susedstve, alebo sa chystá vyplávať loď. Zistili sme to podľa toho, či sa ozval, alebo neozval vresk.
Slnko zašlo a zanechalo v mračnách zvraštené miesto, ako keď odpadne gombík. Vzala som od kade na pranie tlkanicu a len tak som ju zarazila medzi dyne v zeleninovej záhrade. Nabrala som orešiak a prehodila som ho cez múr, kde sa rozpleštil, až to mľasklo.
Všetko stíchlo. Zo zadného vchodu priletel hlas panej: „Teta-sestra, už aj mi priveď Hetty!“
Vykročila som k domu a vedela som, že bude napaprčená pre tie dyne. Rozkázala som chrbtu, aby sa obrnil.
Sarah Grimkéová
Na jedenáste narodeniny ma mama povýšila, vzala ma z detskej izby. Už rok som túžila uniknúť porcelánovým bábikám, vĺčikom a drobučkým čajovým súpravám pohádzaným kde-kade po dlážke, malým posteliam usporiadaným do radu, celému tomu nadbytku a blázincu, a keď ten deň prišiel, na prahu svojej novej izby som zaváhala. Bola obložená tmavo a razilo tam bratovou vôňou – všetko ako zadymené a kožené. Dubový baldachýn postele a červené zamatové volány na ňom sa tak týčili, že sa zdali bližšie k stropu ako k dlážke. Od strachu, že mám žiť sama v takom obrovitánskom, bezmedznom priestore, som sa nevládala pohnúť.
Nadýchla som sa a skočila som cez prah. Takto neotesane som zdolávala prekážky dievčenstva. Každý ma pokladal za gurážne dievča, ale popravde, nebola som taká nebojácna, ako si všetci mysleli. Mala som temperament korytnačky. Keď predo mnou na ceste vyskočila dajaká hrôza, strach alebo hrboľ, najradšej by som bola zastala a kamsi zaliezla. Ak už musíš chybiť, urob to trúfalo. Také bolo malé heslo, ktoré som si vymyslela. Istý čas mi pomáhalo vrhať sa cez prahy.
V to ráno fúkal od Atlantiku studený, svižný vietor a mračná sa nadúvali ako nafúknuté veterné pančuchy. Okamih som postála tesne za prahom izby a načúvala hrkotaniu šabľovito olistených trpasličích paliem okolo domu. V odkvapoch na ochodze domu syčalo. Škrípali tam reťaze hojdačky. Dolu v prihrievacej kuchyni mama rozkázala otrokom rozkladať porcelánové misy a wedgwoodovské šáločky na oslavu mojich narodenín. Jej slúžka Cindie predtým hodiny vlhčila a upravovala maminu parochňu papierom a natáčkami, a keď sa teraz vysušovala, kyslastý pach sa ťahal až hore.
Dívala som sa, ako Binah, mauma detskej izby, pchá moje šatstvo do masívnej starej skrine, a spomenula som si, ako kutáčom kolísala Charlesa, ako jej hrkotali na rukách náramky z morských ulitníkov a ako nás strašila rozprávkami o čarodejnici Huhulici – starene, ktorá lietala na metle a vysávala zlým deťom dych. Za Binah mi bude smutno. A za milou Annou, ktorá spávala s palcom v ústach. A za Benom a Henrym, ktorí vyskakovali ako smrtky víly, až z matracov vyletovali gejzíry husieho peria, a za malou Elizou, ktorá sa vždy šuchla do mojej postele pred hrôzou z nočného panovania Huhulice.
Mala som sa, pravdaže, dostať z detskej izby už dávno, ale musela som čakať, kým John odíde na akadémiu. Náš dvojposchodový dom patril medzi najveľkolepejšie v Charlestone, ale nemal dosť izieb, ak uvážime, ako... no, aká plodná bola mama. Boli sme desiati: John, Thomas, Mary, Frederick a ja a za mnou ďalší obyvatelia detskej izby – Anna, Eliza, Ben, Henry a maličký Charles. Ja som bola prostredná, tá, čo ju mama volala iná a otec pozoruhodná, tá s mrkvovými vlasmi a pehami, celými súhvezdiami pieh. Bratia mi raz uhľom vykreslili na lícach a čele Orion, Malý voz a Veľkú medvedicu tak, že pospájali ostročervené fliačky a ja som nenamietala – bola som pre nich hodiny celým nebom.
Všetci hovorili, že som otcova obľúbenkyňa. Neviem, či ma mal radšej ako ostatných, alebo ma ľutoval, ale on bol istotne môj obľúbenec. Bol sudcom na Najvyššom súde Južnej Karolíny a stál na čele triedy plantážnikov, skupiny, ktorou sa Charleston pýšil ako svojou elitou. Bojoval s generálom Washingtonom a zajali ho Briti. Bol veľmi skromný, o týchto veciach nehovoril – ma to mal mamu.
Mama sa volala Mary a tam sa končí akákoľvek podobnosť s matkou nášho Pána. Pochádza z prvých rodín Charlestonu, z tej neveľkej skupiny lordov, ktorú kráľ Karol poslal založiť mesto. Vpletala to do rozhovorov tak neúnavne, že sme už ani oči neprevracali. Okrem vedenia domácnosti, kopy detí a štrnástich otrokov stíhala rad spoločenských a náboženských povinností, ktoré by uštvali aj kráľovné a svätcov Európy. Keď som bola zhovievavá, vravievala som, že mama je jednoducho vyčerpaná. Mala som však podozrenie, že bola jednoducho zlá.
Keď Binah poukladala moje hrebene a stužky na môj nový parádny toaletný stolík v štýle Hepplewhite, obrátila sa ku mne, a musela som vyzerať zúbožene, ako som tam tak stála, lebo účastne cmukla a prehodila: „Chúďatko slečinka Sarah.“
To chúďatko pri svojom mene som neznášala. Binah pomrmlávala Chúďatko slečinka Sarah ako zaklínadlo, odkedy som mala štyri roky.
Pripravené v spolupráci s: