Aj Bratislava má svoje divy. Neveríte?

Už aj v ponuke mnohých renomovaných cestovných kancelárií pribudla Bratislava ako atraktívna turistická destinácia.  S Viedňou a Budapešťou patrí medzi vrcholy tzv. zlatého stredoeurópskeho trojuholníka, čo je jeden z najperspektívnejších regiónov v Európe. Dokazuje to aj nová kniha Divy Bratislavy od vedca a odborníka na krajinársku fotografiu Jána Laciku.

Divy Bratislavy obsahujú na 200 stranách pútavé texty, fakty z histórie i geografie, rôzne legendy, povesti a rozprávky, a samozrejme stovky nádherných fotografií. Práve tie vedia niekedy povedať viac ako samotný text. Prečítajte si teda niekoľko zaujímavostí z knihy a pozrite si fotografie.

Posmievačik a jeho mladší príbuzní

Pre znalcov umenia nemajú drobné skulptúry v uliciach historického centra Bratislavy vysokú cenu. Áno, asi sú to roztomilé gýče, ale medzi návštevníkmi slovenskej metropoly sú obľúbené. Len máloktorí z turistov si domov neodnesú spoločnú fotografiu s Čumilom, Schöner Nácim, Paparazzom či Francúzskym vojakom na Hlavnom námestí.

Z tejto zaujímavej skupiny výtvarných dotvorení pešej zóny sa jedno dielko vymyká, je iné prinajmenšom vekom, keďže vzniklo o nejaké storočie skôr. Ide o malú kamennú figúrku vyškierajúcu sa z malej niky na ľudí prechádzajúcich po Panskej ulici. V grimase, ktorú strúha, ľudia rozpoznali posmech, a tak ju nazvali Posmievačik.

Komu a prečo sa s takou chuťou posmieva?

Vysvetlenie ponúka stará povesť o klasickom mileneckom trojuholníku, v ktorej sa dvaja bratislavskí mladíci zaľúbili do jednej devy. Dievčina si medzi pytačmi nevedela vybrať, a tak na svoj venček vypísala verejnú súťaž. Ruku sľúbila tomu, kto skôr postaví svoj dom. Sokovia sa s vervou pustili do výstavby domov, ktoré vyrastali blízko seba, aby mohli mešťania sledovať, ako preteky o nevestu pokračujú. Dom víťaza sa nachádza napravo od Keglevičovho paláca a má na fasáde niku so spomínaným Posmievačikom, dom porazeného nájdeme ľahko, pohľadom naň ukazuje malý kamenný mužíček.

O pôvode sochy povesť nehovorí, možno len predpokladať, že pôvodne krášlila nejaký kostol či inú gotickú stavbu.





Čumil

Okolo Čumila na bratislavskom korze je stále rušno. Každú chvíľu sa pri chlapíkovi z bronzu trčiacom z fiktívneho kanála zastaví skupinka turistov a fotografuje sa s ním. Jedna z fotografií sa zatúlala až do ďalekej Kanady a vyšla v tamojšom regionálnom denníku s podivuhodným komentárom. Autor poriadne popustil uzdu fantázii a vymyslel si čudesný príbeh o tom, že Čumil je príslušníkom polovojenskej gerily bojujúcej v auguste 1968 proti tankom sovietskych okupačných vojsk. Podľa autora diela nie je Čumil vojak a už vonkoncom nie diverzant a na hlave nemá prilbu, ale obyčajnú čiapku s brmbolcom. Je to obyčajný chlapík s dobráckym úsmevom, ktorý si chvíľu kráti pohľadmi na pekné dievčatá, ktorých je v Bratislave viac ako kdekoľvek inde.

Schöner Náci

Na rozdiel od Čumila je neďaleká socha na Sedlárskej ulici obrazom skutočného človeka. Predstavuje pitoresknú postavičku starej Bratislavy spred niekoľkých desaťročí. Volal sa Ignác Lamar, ale všetci mu hovorili Schöner Náci. Aj keď pochádzal z rodiny petržalského obuvníka, pôsobil dojmom aristokrata. Vždy nosieval trochu ošumelý a časom vyblednutý čierny frak, ktorý ani po rokoch nestratil na svojej elegancii. Nižšiu telesnú výšku mu kompenzoval cylinder na hlave, ktorý graciózne snímal z hlavy na pozdrav okoloidúcich. Na nohách sa mu ligotali vždy čisté čierne lakované topánky s gamašami. Čierno-bielu kombináciu staromódneho odevu vhodne dopĺňali biele pánske rukavice. Jednou rukou nonšalantne narábal s parádnou špacírkou, v druhej si niesol svoj zvyčajný „korzo balíček“, ktorým ho obdarovali v niektorej z bratislavských cukrární. Vždy oplýval galantnosťou, často mal pri sebe kvety, ktorý obdarúval bratislavské dámy a slečny, nezriedka na požiadanie zanôtil niektorý zo starých bratislavských šlágrov. Hrob bratislavského Schöner Náciho je na Ondrejskom cintoríne, blízko hrobu iného starého Bratislavčana – Júliusa Satinského.





Edison či Faust?

Medzi Bratislavčanmi mal Wolfgang Kempelen podobnú povesť ako Goetheho doktor Faust. Verili, že sa vo svojom príbytku na Dunajskej ulici stretáva s čertom. Dokonca si šuškali, že si pekelník zahral šachovú partiu s jeho zázračným šachovým automatom. Kempelen tak veľmi veril svojmu vynálezu, že do hry neváhal vsadiť svoju dušu. Dodnes si ľudia lámu hlavu nad tým, na akom princípe pracoval záhadný mechanický šachista majúci podobu Turka. Faktom je, že dokázal porážať najlepších šachistov sveta. Šírili sa fámy, že v útrobách automatu sa skrýval ruský šľachtic Voruský, ktorý v bojoch prišiel o nohy, a preto sa do stiesnenej skrinky zmestil. Tri víťazné partie odohral aj s cárovnou Katarínou. Kempelen sa ruskému priateľovi za dobré služby odmenil darom vlastnoručne zhotovených protéz, na ktorých sa dalo behať a skákať. Šachový automat sa nezachoval, na cestách po Amerike zhorel. Jeho repliku možno obdivovať v kaviarni na Hlavnom námestí.

Bratislava mala mať svoj Notre Dame

Na mieste parčíka pred vchodom do budovy Reduty mal pôvodne stáť rozmerný Kostol Panny Márie pre kláštor sestier kanonistiek sv. Augustína rehole Notre Dame. Mníšky tejto rehole prišli do Bratislavy v roku 1747, aby sa starali o výchovu a vzdelanie dievčat. Tešili sa veľkej podpore Márie Terézie, ktorá ich v meste niekoľkokrát poctila návštevou. Kráľovná sa v roku 1754 osobne zúčastnila na slávnostnom odovzdaní kláštornej budovy, na kostol však už nezvýšili peniaze, lebo následník trónu Jozef II. už nemal pre rehole také pochopenie ako jeho matka.

V roku 1897, keď na mieste dnešnej Reduty ešte stála Hildebrandtova baroková sýpka, slávnostne odhalili veľkolepo koncipovaný pomník Márie Terézie. Dielo bratislavského rodáka Jána Fadrusa umiestnili na miesto niekdajšieho Korunovačného pahorka (s. xx). Jazdeckú sochu obľúbenej panovníčky v roku 1921 kladivami a dlátami rozbili československí legionári ako nechcený symbol zaniknutej monarchie. Jeden z kúskov kameňa bol použitý na bustu Františka Palackého v parčíku pred školou na Palackého ulici.





Veža lásky

Najväčšia krása pochádza z lásky, dôkazom je najkrajšia bratislavská kostolná veža, ktorú podľa povesti na múr kostola klarisiek postavil mladý rytier Kristián zamilovaný do novicky Matildy. Mládenec zabojoval o dievčinu svojho srdca, lebo ešte nezložila rehoľný sľub. S prosbou sa obrátil na abatišu, ktorá mu navrhla takpovediac obchodnícke riešenie. Sľúbila mu, že Matildu prepustí z kláštora, ak na múre kláštorného chrámu postaví aspoň takú krásnu vežu, akou sa pýšili bratia františkáni.

Šťastný Kristián sa pustil do stavby, dokonca si na ňu pozval talianskych majstrov, aby sa dielo podarilo k spokojnosti matky predstavenej. Keď bola veža hotová, ponáhľal sa zaľúbený Kristián ku klariskám po nevestu, ale čakalo ho tam trpké sklamanie. Abatiša sľub nedodržala a ešte pred príchodom mladíka stihla Matildu poslať do iného kláštora, kde zložila rehoľný sľub. Oklamaný rytier sa vydal do sveta, aby v rytierskych turnajoch zabudol na žiaľ. Klariskám a mestu však zostala najkrajšia kostolná vežička.

Štíhla päťboká veža je odvážne postavená na južnom obvodovom múre gotického kostola, ktorý si klarisky dali postaviť po roku 1297. Až po poškodení zemetrasením dostala oporný pilier. V 18. storočí získala barokový vzhľad, ktorý jej však vydržal iba do konca nasledujúceho storočia, keď zistili, že gotický výzor jej pristane oveľa viac. Jednoloďový kostol s hodnotnými kameňosochárskymi detailmi zo 14. storočia, krásnou gotickou klenbou a rokokovou výmaľbou klenby svätyne dnes neslúži pôvodnému účelu, využíva sa ako galéria a koncertná sieň so skvelou akustikou.





Stredoveký kláštor klarisiek nahradila v roku 1640 nová renesančná budova postavená s podporou arcibiskupa Petra Pázmaňa a Imricha Esterháziho. Autorom projektu bol Jacob Rava. Po zrušení rehole klarisiek bol kláštor v rokoch 1783 až 1784 upravený pre potreby právnickej akadémie a katolíckeho gymnázia, na ktorom študoval hudobný skladateľ Béla Bartók a slovenský vynálezca Jozef Murgaš. Dnes budovu využíva Univerzitná knižnica.


Pripravené v spolupráci s: