Je jedným z najuznávanejších amerických novinárov. Magazín American Journalism Review ho spolu s jeho kolegom Donaldom L. Barlettom nazval „s najväčšou pravdepodobnosťou najlepším tímom v dejinách investigatívnej žurnalistiky“. Za svoju prácu získali v podstate všetky najvýznamnejšie americké ocenenia vrátane dvoch Pulitzerových cien. Séria článkov z roku 1991 Amerika: Čo sa pokazilo? bola New York University zaradená medzi 100 najlepších novinárskych diel 20. storočia. Spolu napísali osem kníh, vrátane dvoch New York Times bestsellerov. V minulosti pracoval James B. Steele ako investigatívny reportér pre The Philadelphia Inquirer či magazín Time, dnes prispieva do Vanity Fair a zároveň pôsobí na Princeton University.
Ako vyzerala vaša cesta k žurnalistike?
Už na strednej škole som pracoval v školskom časopise. Mali sme prísneho šéfa, ktorého však bolo ťažké naštvať, takže keď sme napísali niečo, čím sa nám to podarilo, tak to stálo za to. Počas vysokej som bol iba pomocníkom v novinách, no ľudia sa ma stále viac a viac pýtali na nové články a príbehy. A tak sa veci dali do pohybu a stal sa zo mňa redaktor.
Čo ale nakoniec rozhodlo o tom, že ste sa novinárčinou začali živiť?
Mal som na žurnalistiku talent, miloval som pýtať sa a zisťovať informácie o veciach, o ktorých som nič nevedel. Tiež som rád počúval ľudí a vŕtal sa v minulosti. Zaujímal som sa o verejné problémy a diskusie. Zo začiatku som nebol investigatívny novinár, ale zbožňoval som, keď som sa dostal na koreň veci. Chcel som pokryť všetky možné témy - kriminalitu, vraždy, politiku… Proste všetko.
Mnoho novinárov chce svojou prácou zmeniť svet. Mali ste aj vy také ambície?
Myslím, že nie. Pokrývanie rôznych tém bolo pre mňa rovnako dôležité, ako predstava, že by som mohol zmeniť svet. Veľa mojich kolegov pociťuje frustráciu, keď na niečo dôležité prídu a napíšu o tom, ale nič sa nestane. Majú pocit, že zlyhali. Ja to tak ale nevnímam. Myslím, že ak dáte dohromady príbeh a zaistíte mu pozornosť či už čitateľov, poslucháčov alebo divákov, tak ste si spravili svoju prácu. Poskytli ste im službu, povedali ste im niečo, o čom nevedeli.
Dnes je už novinárska práca iná - aká bola, keď ste začínali?
Ak by ste sa v tej dobe chceli dostať napríklad k informáciám o nejakej spoločnosti, museli ste sa s nimi stotožňovať a oni vám možno poslali vyjadrenie, prípadne vám ho poslala nejaká agentúra, s ktorou spolupracovali. Ak ste bývali v dostatočne veľkom meste, tak ste tieto veci mohli nájsť v mestskej knižnici. Bolo to veľmi nepraktické a náročné na čas. Teraz však môžem ísť vďaka smartfónu alebo laptopu na stránku akejkoľvek spoločnosti a jednoducho si tú správu nájsť. A to je revolúcia.
Takže dnes je to jednoduchšie?
Myslím, že najväčšia zmena v žurnalistike nastala s príchodom internetu. Bol to zlom v prístupe k informáciám, ktorý je teraz oveľa rýchlejší. Všetky najväčšie zdroje informácií, ako napríklad súdne spory, sú dnes prístupné online. Predtým ste museli cestovať na tlačovú konferenciu cez celú krajinu, prípadne ste mohli niekomu zavolať, ak ste mali kontakty. Dnes je to všetko na internete. Tlačová konferencia môže byť aj dvetisíc kilometrov ďaleko, ale aj tak máte k tým informáciám prístup. A rýchlosť, akou ich môžete vyhľadávať je neuveriteľná. Internet je pre novinára naozaj veľmi praktický nástroj. Za negatívum však považujem, že ľudia ním postupne nahrádzajú papier, a preto sa trochu obávam o budúcnosť tohto povolania.
A čo si myslíte o tom, že médiá zavádzajú a nehovoria vždy pravdivé informácie?
Je ťažké to zovšeobecňovať. Ľudia si držia v pamäti, akých chýb sa dopustili médiá v minulosti. Hľadajú niečo podozrivé v každom článku. Dnes je však pre novinárov oveľa ťažšie robiť také veci, pretože ľudia si tie informácie môžu overiť. Prípady zavádzania v novinách boli odhalené práve vďaka internetu. V minulosti bolo takých prípadov viac, ale dnes už to také bežné nie je. Ľudia tomu ale aj tak nebudú veriť. Vždy budú mať pocit, že médiá niečo taja.
Aký je podľa vás dobrý novinár?
Najdôležitejšia vec pre všetkých redaktorov, nie len investigatívnych, je trpezlivosť. Dostať sa veci na koreň môže niekedy trvať dokonca roky. Trpezlivosť je veľmi, veľmi dôležitá. Ten proces novinárskej práce vyzerá asi tak, že otvárate stále nové dvere. Postupne, najprv jedny, potom ďalšie a ďalšie. A to sa roky nezmenilo a ani sa to nikdy nezmení, pretože dostatočne pochopiť problém, či tému zaberie čas. Častokrát sa mi stalo, že som počúval svoju nahrávku aj niekoľko krát a zakaždým som bol uchvátený, čo všetko mi ušlo. Žurnalista by tiež nemal zaujímať negatívny postoj voči svojim respondentom, čo mnohí často robia. Ja som to tak nikdy nespravil, aj keď išlo o vážne témy.
A bolo to niekedy také vážne, že ste sa ako investigatívny novinár dostali aj do nejakej nebezpečnej situácie?
Nie, to nie. Väčšina prípadov, na ktorých som pracoval, boli legálne, zväčša to boli žaloby alebo niečo podobné. Raz som sa však dostal na nelegálne zhromaždenie, kde som pravdepodobne nemal čo robiť. Iba som sa tam tak priplietol. Po chvíli si ma všimli a vzali mi poznámkový blok. Polovica ľudí kričala, aby ma vyhodili, druhá polovica chcela, aby som zostal. Bolo to veľmi komické, vtedy som ešte len začínal a bol som z toho hrozne nervózny. Nakoniec to však dobre dopadlo. (Smiech)