Politická satira na svetových vodcov na filmovom plátne dnes nie je príliš v kurze, aj Saddáma Husajna si podali iba tvorcovia animovaného South Parku, kde sa Saddám dostal do pekla a tam ho znásilňoval vášnivý Satan. Súčasťou deviateho ročníka Projektu 100, ktorého cieľom je dostať za desať rokov do našich kín stovku významných filmov svetovej aj domácej kinematografie, je aj uvedenie Chaplinovho filmu Diktátor. Vznikol v období, keď angažovanosť ešte nebola hanbou a cynický odstup povinnou maskou. Vyše dvojhodinový Diktátor z roku 1940 je v Chaplinovej tvorbe prelomovým dielom. Poslednýkrát sa vo filme objavila postava Charlieho, po vojne sa v roku 1947 Chaplin na plátne objavil už ako úctyhodný starší muž a vrah svojich žien Monsieur Verdoux. Diktátor bol zároveň prvým filmom, kde veľký odporca zvukového filmu Chaplin prehovoril. Na plátne nepôsobí, že by mu to robilo nejaký problém, v dvojúlohe židovského holiča a diktátora Adenoida Hinkela sa nachádza množstvo scén, ktoré sú na hovorenom prejave postavené. Diktátora paroduje tým, že jeho prejav skladá z komolenej nemčiny, prskania a pazvukov, židovský holič zaskočený vlastným životom a vývojom udalostí je skôr mlčanlivá postava, jeho veľká chvíľa prichádza až na záver filmu, keď po zámene postáv reční pred bojovo naladenou armádou o mieri, šťastí a harmonickom živote.
Diktátor je priamou reakciou na dobové udalosti, výborná je nielen paródia Hitlera, ale aj Mussoliniho (Jack Oakcie ako diktátor Napaloni) a jeho nemotornej a nespoločenskej manželky. Základnou polohou všetkých Chaplinových filmov bolo ladenie medzi smiechom a plačom, medzi tragikou a komikou, spoločenskou kritikou a sentimentom. Toto východisko platí aj pre Diktátora, film sa začína holičovým úrazom v prvej svetovej vojne, pri ktorom stratí pamäť. Od začiatku sledujeme gagy s otáčavým delom, riadením lietadla s omdletým pilotom a pod., podstatné scény na rad prichádzajú najmä s nástupom diktátora Hinkela. Chaplin skvele odpozoroval Hitlerove prejavy, jeho gestá, reč, ale aj ambície, čo náležite zosmiešnil a sparodoval. Scéna so zemeguľou, s ktorou sa diktátor nežne pohráva vo svojej pracovni, patrí k vrcholným milostným scénam filmového plátna, a to Chaplinova postava k tomu ani nepotrebuje ženu, stačia jej svetovládne chúťky. Starého známeho Charlieho nájdeme v postave holiča, v ktorej prežíva mnohé z obdobia nemej grotesky vrátane už trochu zastaraných scén s búchaním panvicami po hlavách policajtov. Zaujímavejšie je dramatické holenie zákazníka pri tónoch Uhorského tanca (rovnaký motív s vydeseným zákazníkom nedávno použila istá reklamná agentúra, len namiesto hudby moderný holič sleduje automobilové preteky) či scéna s jedením mincí, ktorá má v židovskom gete určiť "dobrovoľného" atentátnika.
Chaplin natočil tragikomický film o tragickej udalosti, na tento prístup až po viac než päťdesiatich rokoch nadviazali tvorcovia filmov ako Vlak života, kde sa až na záver dozvieme, že celý úspešný útek židovskej dediny naprieč územím obsadeným nacistami je len sen mladého muža v koncentračnom tábore, či oscarový Život je krásny, kde otec v podobnom tábore predstiera pred synom, že ide iba o hru.
****************************
"Ak by sme sa na Chaplina pozreli zo strnulého, formálneho hľadiska, v technike filmového rozprávania nič nové ´nevynašiel´. Nebol ani prvý, kto spísal filmovú historku ako Porter, ani neprišiel s novými trikmi ako Griffith, ani nebol prvým komikom na filmovom plátne. Napriek tomu je Chaplin veľkým vynálezcom. Objavil vec najdôležitejšiu, najzákladnejšiu pre každé umenie, a teda aj pre film. Bol prvý, kto dokázal na plátne ukázať človeka, vytvoriť jeho povahu a prostredníctvom jeho povahových vlastností vysloviť filozofiu, svetový názor, celý svet ľudských citov a túžob, celý svet ľudského utrpenia. Je to zásluha, ktorú mu nemožno uprieť. Každý, kto sa po ňom zaoberal filmom, musel -- a dodnes musí -- premyslieť a pochopiť tento Chaplinov odkaz."
Krzysztof Teodor Toeplitz v knihe Chaplinovo kráľovstvo