StoryEditor

Táňa Pauhofová: Myslela som, že bez úspechu nebudem milovaná

02.11.2015, 11:47

Slovenskej herečke Táni Pauhofovej sa dá závidieť všeličo. Vzhľad, intelekt i úspech na filmovom plátne. Lenže samu seba táto herecká hviezda ešte donedávna nemilovala. Myslela si, že lásku si bez úspechu nezaslúži. Netrestať sa za chyby a mať sa rada sa ešte len učí, porozprávala v úprimnom rozhovore pre idnes.cz.

Mama je vedkyňa, otec sa vyzná v komunikačných technológiách. Máte veľmi múdrych a vzdelaných rodičov, ako sama hovoríte. Čo to znamená pre váš život?

Rozhodne som dostala veľmi dobrú výbavu do začiatku. Lenže keď je človek obklopený niečím výnimočným a niekým, kto veľa dokázal, tak sa takým rodičovským vzorom snaží priblížiť a chce si zaslúžiť svoje miesto v rodine. A to je zároveň veľká zodpovednosť.

Ako sa miesto v takej rodine obhajuje?
Odo mňa sa odmalička a celkom samozrejme očakávalo, že výsledky vo všetkého, do čoho sa pustím, budú výborné. Úspechu sa u nás doma žiadny význam nepripisoval. Úspech sa automaticky predpokladal, či už išlo o chemické či matematické olympiády, preteky v behu, jazyky, karate alebo recitácie. Človeka to do určitej miery posúva, pretože to nastavuje latku vyššie. Lenže to má aj svoje tienisté stránky. Človek si potom aj pri menšom neúspechu začne uvedomovať, že nie je tak dobrý, ako by chcel a začne byť na seba prísny. Len málokedy je so sebou spokojný.

Čo hrozilo, keď výsledky neboli dokonalé?
Nebolo to pozitívne prijímané.

Keď sa spýtam, či prišiel výprask?
Tak vám odpoviem, že som bola vedená prísnou rukou a do detailov to nie je potrebné rozoberať.

Súdim, že pochvaly neprichádzali?
Asi prichádzali, len nie v miere, akú som potrebovala. Prirodzene sa vnímalo, že som mala dobré výsledky.

Prísni boli obaja rodičia?
Naši sú každý úplne iná osobnosť. A ich spôsob výchovy bol úplne odlišný. Mamička bola tá, ktorá nastavovala ciele a viedla nás s bratom pevnou rukou. A otec? S ním som mala veľmi blízky vzťah. S ním som sa dokázala rozprávať. Otec bol a je parťák. Len ten mamičkin cieľ bol vždy akosi nad tým.

Otec je parťák dodnes a kde je v tom priestore okolo vás mama?
Samozrejme som už veľká a mama už nemusí byť rodič, ktorý vychováva. Stratila túto zodpovednosť a oveľa slobodnejšie tak k sebe hľadáme cestu. Dnes sme dve dospelé ženy a ja som tá, ktorá žije láskou. Nedokážem sa jednoducho zamerať len na výsledky alebo na prácu. A možno práve preto, že to vždy bývalo u nás to najdôležitejšie, zlomilo sa to vo mne. Láska, rodina a harmonické vzťahy sú pre mňa úplným základom pre zdravé fungovanie života.


Kto vás v prostredí orientovanom na výkon tej láske naučil?
Teraz to znie ako protirečenie, ale istým spôsobom všetci. Ale podstatne možno môj dedo. Vyrastala som s prarodičmi v jednom dome a on bol ten, kto nič neočakával a miloval bez podmienok. Je oslobodzujúce, keď sa nájde napríklad len jeden človek, ktorý vám ukáže, že vás môže mať rád, aj keď máte zlý deň alebo sa vám niečo nepodarí. Skrz neho sa učíte láske k sebe.

Ja to, čo mi hovoríte, teraz skúsim otočiť naruby. Vy ste uverila, že ak nebudete dobrá v tom, čo robíte, nebudete milovaná?
Áno. Presne tak.

Čo sa muselo stať, aby ste sa tejto chiméry zbavila sama bez pomoci psychológov?
Je to niečo, čo si so sebou nesiem dodnes, ale pracujem na tom. Musela som sa naučiť, že aj keď sa v živote pomýlim, je to v poriadku. Pomáhajú mi skúsenosti a vzťahy. Zažité to ale ešte nemám. Meniť zabehnuté vzorce je totiž najťažšia vec na svete. Človek musí byť konštantne bdelý a stále musí myslieť na to, čo a ako vyhodnocovať. Inak hrozí, že spadne do starých vzorcov, ktoré dôverne pozná. Takže sa stále učím. Ale stále ešte dokážem sama sebe veľmi ublížiť.

Dokážete byť v tom sebatrestaní konkrétna?
Som hrdá na mnoho vecí v súkromí. Tam som sa zvládla posunúť. Ale keby sa ma niekto spýtal, či už si uvedomujem, že som niečo dokázala v práci, zostávam na tenkom ľade. Ako herci sme neustále hodnotení, či sme dobrí alebo nie. A to je veľká výzva pre môj boj s vlastným očakávaním. Čím dlhšie to robím, tým naliehavejšie cítim, že sa odo mňa viac očakáva. A zároveň nemám pocit, že by som mala na čom stavať. S každou ďalšou rolou začínam od nuly.

Mávate momenty, kedy pochybujete, či máte robiť to, čo robíte?
No jasné. Ale viem, že mám hrať. Aj napriek tomu, že táto práca má na seba nabalených strašne moc vecí, na ktoré nemám povahu. Nie som žiadny extrovert. Herec sa má vedieť sebaprezentovať, ale ja si hovorím, koho zaujíma, čo si myslím? Nemám čo povedať a nemám pocit, že by na mne bolo niečo výnimočné. Chápem, že som ako herečka ľuďom na očiach a provokujem ich k utvoreniu názoru. Rešpektujem, keď ma niekto neprijme, pretože so mnou má nejaký problém, ale pritom ma pozná. Čo mi vadí, je fakt, že názor sa väčšinou netvorí na základe osobnej skúsenosti, ale skrz prostriedky, ktorými ja ku všetkému opovrhujem, a to je bulvár. Nebojujem proti tomu, bolo by to zbytočné, ale stále cítim, že neprijatie v nejakom smere mi ubližuje.

Aj keď je pre vás herectvo evidentne akousi formou terapie, neľutujete niekedy, že ste sa nestali patologičkou?
Občas si hovorím, či by mi nebolo lepšie pri mŕtvolách, ale rýchlo to prejde. Veď ja ani neviem, prečo som ňou kedysi chcela byť. Veľakrát sa ma na to pýtali, ale nikdy som na to neprišla. Hovorila som si vtedy, že by ma to bavilo. Otec mi nosil knihy a ja som ich študovala. Súdne lekárstvo ma niečím priťahovalo. Nie v tom zvrátenom zmysle slova. Ja som chcela na niečo prísť. Odhaliť, čo za tým je.

To ale robíte ako herečka tiež, keď nie ste v úlohe sama za seba, ale vciťujete sa do postavy.
To máte pravdu. Moja fyzická a psychická stránka slúži v prvom rade charakteru postavy a príbehu. A mnohokrát mám na začiatku pocit, že úloha, ktoré dostávam, už mi vnútri nemôže byť vzdialená viac. Až postupne, keď študujem ich povahy a snažím sa ich poskladať, zisťujem, ako veľa dokážu mať spoločného so mnou. Neviem úprimne, či je to tým, že je človek veľmi elastický, má v sebe všetko a je to len o tom, či je ochotný si to pripustiť, alebo mám ja poruchu osobnosti? A možno len nemám predsudky.

A možno, aby ste to zistili, vydali ste sa intuitívne na dráhu herečky. Alebo to bola len revolta proti vôli rodičov?
Ťažko povedať. Neviem. Revolta to bola len v jednej dobe, kedy som bola nútená robiť prijímačky na právo, pretože to bola rodičovská vízia solídnej profesie. Mamička mala predstavu, že hrať si môžem chodiť pri štúdiách. Chápem ju, vychádzala z toho, že herectvo je len jeden z mojich koníčkov. Ale čím viac som bola nútená do štúdia práva, čím viac som počula, že na herectvo nesmiem, tým viac som hrať chcela. A bolo mi na rozdiel od mamičky jasné, že nemôžem byť právnička, ktorá si len tak odskočí do divadla.

Takže ste prvýkrát neposlúchli rodičov a urobili prijímacie skúšky na VŠMU v Bratislave. Ako to prijali?
Oni netušili, že som na tie prijímačky išla. Vedeli, že počas maturitného roka chodím do nultého, prípravného ročníka právnickej fakulty, boli pokojní a nemali potuchy o mojom úmysle. Lenže talentovky na umelecké odbory sú skôr ako prijímačky na iné školy a ja som bola dávno prijatá na štúdium herectva, keď som robila skúšky na práva. Išla som tam, ale otázky som ani nečítala. Odpovede som zaškrtla naslepo. Doma som potom oznámila, že ma jednoducho nevzali. Vtedy som veľa krokov začala robiť už sama. Naši sa rozviedli a veľa vecí sa zmenilo. Uvoľnili sa opraty, vďaka bohu.


Vydýchli ste si?
Nie, začala som objavovať, čo všetko si so sebou nesiem. Stále som vnímala ten vplyv detstva. Viete, to je rovnaké, ako keby vám niekto dal dole po rokoch obojok z krku. Ešte dlho ho tam cítite.

Mali ste niekoho, s kým ste sa o tom mohla porozprávať?
Nikdy som nebola človek, ktorý svoje trápenia potrebuje niekomu vešať na hrb. Som rada vŕba, ale keď mám problém, nerada tým niekoho zaťažujte. Rada si veci riešim sama. Ale je tu niekto, kto je mi blízky. Od gymnázia mám priateľku, ktorú vnímam ako sestru. Prijali ma s jej mamičkou medzi seba a sú ako moja druhá rodina. Koľkokrát som sa radšej zverila im a posilnená sa potom vracala domov. Ale aby som vás nemiatla - to neznamená, že sa cítim ako obeť. Moji rodičia sú vzácni ľudia a ja som im za všetko nesmierne vďačná. Nikto na mne nič nepáchal.

Ste si istá? Prečo ste sa potom ako dievčatko snažili viac priblížiť chlapčenskej roli?
Odmalička som mala pocit, že ženy sú hrozne zraniteľné. A ja som potrebovala byť silná. Nebola som atraktívna, hrozne som sa bála, že keď budem vystupovať "za dievča", oveľa skôr uvidím nezáujem, ktorý ma vždy veľmi ranil. Tak som bola navonok strašne tvrdá, aby som zapadla medzi chlapcov, kde mi nemal kto ako ublížiť.

Kedy ste zistili, že ženskosť je sama o sebe dosť silná zbraň?
Až s partnerským vzťahom. Nemala som ich veľa. V zásade vďaka jednému som v sebe veľa vecí poodhalila. Zistila som, že ten muž, ktorý zo mňa kričí von, je zrazu zbytočný. Že toho muža naproti zaujíma tá žena vo mne.

Tak ste sa na ňu našťastie spoľahli a dali jej priestor. V novej detektívnej komédii Wilsonov ste jediná žena medzi mužmi. Užívate si také privilégium?
No jejej. Môj priestor je tam malinký, je to chlapský film, ale moja pozícia je o to viac výnimočná. A moje ženské ja si ju užíva v tom peknom slova zmysle. Ona to vôbec bola rola za odmenu. Je to fiktívny príbeh, ilúzia, štylizácia, ktorá sa žánrovo blíži slávnym Brdečkovým groteskám ako je napríklad Adéla ještě nevečeřela. Žiadna ťažká psychologická práca na postave sa odo mňa nežiadala. Vlastne nič sa odo mňa neočakávalo. Len som sa hrala. Rovnako ako moji kolegovia Vojta Dyk, Jiří Macháček alebo Jan Kraus. A to ma strašne bavilo.

Rozmýšľam, bez ohľadu na to, že je láska stredobodom vášho vesmíru, či vás v skutočnosti viac ovplyvňuje túžba po nej alebo stále tá po úspechu?
Jednoznačne je to túžba po láske. Musela som si ju od tej závislosti na úspechu ale očistiť. Na tom som cielene pracovala. Nehovorím, že pre mňa výsledok mojej práce či akejkoľvek aktivity nie je dôležitý. Väčší význam pre mňa má ale onen samotný proces. Už nemám výsledok spojený s tým, že musím byť úspešná, aby ma moje okolie malo rado. A viete, čo je zvláštne? Že od tej doby vyhľadávam alebo možno do svojej blízkosti priťahujem ľudí, ktorí berú úspech len ako vec, z ktorej sa so mnou môžu tešiť. Nie je to podmienka ich náklonnosti.

Je medzi nimi aj vášmu srdcu blízky muž?
Áno. Odpoviem len toľko, že mám partnera a som šťastná.

A keď sa spýtam na plány s rodinou?
Určite ju chcem. Len o tom nerada hovorím v médiách. Sú isté veci, ktoré sú citlivé a súkromné, a mne sa zdá divné zdieľať ich verejne s niekým, koho tvár nevidím.

Svoju tvár vidíte. Keď sa na ňu dnes pozeráte, napadne vás, že máte rada sama seba?
Učím sa to. A častokrát sa mi to podarí.

01 - Modified: 2007-10-19 08:34:18 - Feat.: 0 - Title: Nová organizačná štruktúra STV má zlepšiť kvalitu programov
01 - Modified: 2019-09-30 21:53:46 - Feat.: - Title: Zbožňovali ste seriál Milenky? Tak to pre vás máme vynikajúcu správu! 02 - Modified: 2017-08-21 16:32:53 - Feat.: - Title: Už vieme, kto je na fotke s Táňou Pauhofovou. Za toto ho budete uznávať! 03 - Modified: 2017-08-15 10:29:02 - Feat.: - Title: Táňa Pauhofová žiari! Bude to týmto sympatickým mladým mužom? 04 - Modified: 2017-06-26 08:14:20 - Feat.: - Title: Je to pre mňa bizarnosť, zhodnotila Pauhofová ocenenie Park Film Festu 05 - Modified: 2017-11-27 10:18:18 - Feat.: - Title: OTESTUJTE SA: Ako dobre poznáte film "Všetko alebo nič?"
menuLevel = 2, menuRoute = style/kultura, menuAlias = kultura, menuRouteLevel0 = style, homepage = false
26. apríl 2024 20:55