Botto, Mňačko, Salinger. Bardi, ktorých dielo sa tento týždeň oplatilo držať v malíčku najmä maturantom. Aj oni totiž patria do posvätného zoznamu, o ktorý sa dodnes vedú intenzívne spory: povinnej literatúry.
Čítanie literatúry by nemalo byť povinné, tvrdí časť učiteľov. Snímka: archív
„Prv než prijdeš k dobrým mravom na pastýrské nóty, // prečítaj o policii, jak nemáš roboty. // Neni jedno policia, a i dobré mravy, // mnohý pekný politikus v mravoch je nezdravý. // Trojaká se policia ve svete nachádzá // a zas z tých trech trojnásobná na svetlo vychádzá.“
Chytáte sa? Nuž áno, naozaj ide o úryvok z diela Valaská škola – mravúv stodola od Hugolína Gavloviča, alias titul číslo jeden v rámci povinného stredoškolského čítania. A zároveň jedno z diel, ktoré preklápajú zoznam povinnej literatúry výrazne v prospech jej starších predstaviteľov.
Kým sa však dostaneme k debate o (ne)opodstatnenosti povinného čítania kníh, ktoré – aspoň na prvý pohľad – nijako nekorešpondujú so životným pocitom mladej generácie, položme si ešte základnejšiu otázku: má vôbec zmysel povinné čítanie ako také?
Povinné je vždy protivné
„Na hodinách literatúry v 21. storočí by podľa mňa nikto nemal nič čítať z povinnosti,“ tvrdí rezolútne Lenka Kunová, odborná pracovníčka firmy EXAM testing a redaktorka časopisu Dobrá škola. „Bez ohľadu na to, aké vtipné, zaujímavé a aktuálne dielo vyberiete, ak ho má študent čítať povinne, bude mu protivné. Nikoho nemôžete prinútiť vnímať umenie pozitívne. Povinnosť a umenie nejdú dokopy,“ argumentuje.
Podobný názor má aj Juraj Sabol, stredoškolský učiteľ z Prešova. „Povinné čítanie v súčasnej podobe je prekážkou pre kompetentného a tvorivého učiteľa. No zároveň neverím ani na nejaký nový, ideálny zoznam mimočítankového čítania, ktoré sa bude zaručene páčiť dnešným mladým ľuďom.“ Tento názor v ňom upevňujú skúsenosti z praxe: kým v niektorej triede prirodzene zafunguje Patagónia od Dušana Mitanu, zažil aj situáciu, keď celý kolektív nečakane opantala Lipovianska maša od Gustáva Kazimíra Zechentera-Laskomerského, ktorá by sa „logicky“ mala stať v očiach mladej generácie úplným prepadákom.
Knihy. Nie telefónny zoznam
Voči termínu „povinné čítanie“ sa však paradoxne vymedzuje aj Monika Hucáková, hovorkyňa pre priamo riadené organizácie ministerstva školstva, kam spadá aj Štátny pedagogický ústav., ktorý o zozname povinnej literatúry rozhoduje. Filozofia tejto koncepcie, ktorá od roku 2008 tvorí základ vyučovania literárnej výchovy, je podľa nej iná. „Cieľom je, aby sa predmetom literatúry stal skutočne literárny text a nielen učiteľom povedané vedomosti o ňom. Aby literatúra nebola pre študentov len ,telefónnym zoznamom‘, ktorý obsahuje údaje o narodení, živote, smrti a zoznam diel, ktoré autor napísal.“ Hoci zoznam povinnej literatúry bude aj podľa nej vždy kritizovaným kompromisom, študentom i učiteľom výrazne uľahčuje situáciu: „Vďaka pevne stanovenému zoznamu obe skupiny vedia, čo môžu na externej maturitnej skúške (centrálne zadávaný text – pozn. red.) očakávať,“ argumentuje.
Toto je však podľa odporcov jednotných zoznamov nedostatočný argument na to, aby si všetci stredoškolskí študenti museli za štyri roky prelúskať 21 literárnych diel (plus deväť úryvkov), zvlášť, ak väčšina len pramálo korešponduje s ich životným pocitom. „A umelecké literárne diela aj tak nemožno faktograficky testovať,“ oponuje Kunová. Aj preto sa viacerí učitelia, vrátane Jána Papugu, predsedu Slovenskej asociácie učiteľov slovenčiny, snažia docieliť, aby sa povinný zoznam zmenšil a „podstatná časť výberu literatúry zostala v rukách učiteľov danej školy, ako je to v Česku“.
Rapujúci Gavlovič
„Ak sa študentom diela nepáčia, treba hľadať dôvody," argumentuje Gregorová, ktorá zároveň uvádza, že pointou povinných diel nie je, aby sa ľahko čítali, ale aby sa prostredníctvom nich žiaci dozvedeli, ako sa literatúra naprieč literárnymi obdobiami menila, ako jednotlivé diela ovplyvnili myslenie doby. Na toto všetko však neprídu bez výkladu kvalitného učiteľa. Nech totiž problematiku povinného čítania obraciame z ktorejkoľvek strany, vždy nám z nej napokon zostane trčať do veľkej miery on.
Iba zorientovaný, podkutý a všímavý stredoškolský profesor dokáže študentov upozorniť na druhý plán diela či zvýrazniť detaily a súvislosti, vďaka ktorému môže akokoľvek staré dielo v očiach študentov nečakane ožiť. (Mimochodom, všimli ste si, ako nápadne sa rytmika Hugolína Gavloviča podobá súčasnému rapu?)
Avšak aj práve preto odporcovia povinného čítania spochybňujú, či má význam nútiť študentov čítať naše národné klenoty po večeroch, či by nestačilo pracovať len s ich úryvkami - a to priamo na hodine. Lebo v opačnom prípade sa pochybnosti Juraja Malíčka, odborníka na popkultúru a vysokoškolského pedagóga, ukazujú až príliš prorocké. „Povinné čítanie má v podstate len jediný problém. A tým je naivný predpoklad, že hĺbku, respektíve kvalitu oných, inak veľmi zodpovedne zostavených diel, je schopný odhaliť akýsi nejestvujúci modelový stredoškolák či stredoškoláčka."
Poézia
H. Gavlovič: Valaská škola – mravúv stodola (vlastný výber)
J. Kollár: Předzpěv zo Slávy dcery
S. Chalupka: Mor ho!
A. Sládkovič: Marína (vlastný výber)
J. Botto: Smrť Jánošíkova
I. Krasko (vlastný výber), odporúčaná zbierka Nox et solitudo
J. Smrek (vlastný výber), odporúčaná zbierka Cválajúce dni
R. Dilong (vlastný výber)
M. Válek: (vlastný výber), odporúčaná zbierka Dotyky
M. Rúfus (vlastný výber), odporúčaná zbierka Zvony
J. Urban (vlastný výber)
Próza
M. Kukučín: Keď báčik z Chochoľova umrie
J. G. Tajovský: Maco Mlieč
B. S. Timrava: Ťapákovci
M. Kukučín: Dom v stráni
J. C. Hronský: Jozef Mak
D. Chrobák: Drak sa vracia
A. Bednár: Kolíska
L. Mňačko: Ako chutí moc
D. Dušek: Kufor na sny
Dráma
J. Palárik: Dobrodružstvo pri obžinkoch
J. G. Tajovský: Statky-zmätky
I. Bukovčan: Kým kohút nezaspieva
M. Lasica – J. Satinský: Soiree
Inojazyčná literatúra
Dráma:
Sofokles: Antigona
W. Shakespeare: Hamlet
Moliére: Lakomec
Próza:
E. M. Remarque: Na západe nič nového
A. S. Puškin: Kapitánova dcéra
J. D. Salinger: Kto chytá v žite