Šport nás nezaujíma. Ale nakrútili sme film Fair play

Sedeli sme v kuchyni a pili kávu. Okolo sa batolili deti a občas zazvonil telefón, ktorý bolo potrebné vybaviť. Lenže - ako je známe - ženy zvládnu vykonávať hneď niekoľko činností naraz, bez toho, aby niektorá z nich nejako utrpela. A tak sme stihli prebrať nielen deti a vplyv tehotenstva na natáčanie filmov, ale aj nedávnu históriu, olympiádu, pochybnosti o hereckej profesii aj to, prečo je potrebné niekedy cez hranice utiecť, zatiaľ čo iné hranice sa zase zo zásady neprekračujú.

Podpísala sa na vás nejako práce na filme zo športového prostredia? Zaznamenali ste napríklad, že Česi na olympiáde získali celkom dosť medailí?
Andrea Sedláčková: Ja som nič nezaznamenala, toto ide úplne mimo mňa.
Anna Geislerová : Dostala som nejakú nadšenú sms-ku: Máme prvé zlat ! Tak som chvíľku premýšľala, o čom je reč, a potom odpovedala: Super! Vyšiel nový McEwan! Záujmy mám úplne inde. Ale napríklad Eva Samková je veľmi sympatická, ako si maľuje pod nos fúziky...
Andrea: To je táto! Tak tú som si všimla.
Anna: No, vidíš. Ja sa nerada pozerám na šport, jednak mi to pripadá ako strata času a jednak je predsa absurdné sedieť a sledovať, ako sa niekto pohybuje. Ale keď sa občas na niečo predsa len pozriem, tak ma to strašne vyčerpáva, som nervózna za tých športovcov, aby nespadli, aby to nepokazili... Potom keď vyhrajú, tak ma to dojme a mám husiu kožu. Ale je predsa nezmyselné nechať so sebou takto emocionálne lomcovaťt len preto, že niekde niekto korčuľuje. Každopádne na deti apelujem, že šport je užitočný a športovci sú dobré vzory, v určitom ohľade.
Andrea: Ako že keď sa veľa trénuje, tak príde úspech...
Anna: Tak nejako, ale syn mi na to veľmi neskáče, vždy sa rozčuľuje, že sami nešportujeme a jeho nútime.

To, že ste sa zišli práve pri práci na filme zo športového prostredia, je teda predovšetkým náhoda?
Andrea: Keby som si vtedy pred rokmi nekúpila noviny, kde rozoberali tému dopingu v osemdesiatych rokoch, tak by som si ju najskôr nikdy nenašla, rozhodne som juo nehľadala. Ale tá téma ma nesmierne zaujala, zatiaľ sa jej u nás vo filme nikto nevenoval, a navyše sa dá prostredníctvom nej hovoriť aj o iných veciach. Každopádne som bola úplný športový ignorant, všetko ohľadom atletiky som si musela naštudovať. Netušila som napríklad, aké trate sa behajú, takže som si hovorila, že tak tristo metrov by bolo pre kameru akurát, bol by to optimálne dlhý záber. Potom mi vysvetlili, že si môžem vybrať medzi stovkou, dvestovku a štyristovkou.



Tristovka musela športového poradcu na filme veľa pobaviť.
Andrea: To ma netrápilo, pre mňa bolo podstatné, že tá téma v sebe niesla symboliku znásilňovania jedinca štátnym aparátom.

O dopingu v dnešnej dobe by ste netočila?
Andrea: To by ma nezaujímalo, dnes už je to na každom športovcovi, či tú svoju hru bude hrať čisto alebo s dopingom. Vtedy do toho vstupovalo veľa ďalších vplyvov a tlakov, systém bol u niektorých športov nastavený tak, že kto nedopoval, nemohol byť v reprezentácii. Našlo sa pár ľudí, ktorí vtedy doping odmietli, a tiež boli takí, ktorým boli podporné látky podávané, bez toho aby o tom vedeli. Bola to štátom organizovaná akcia, súčasť propagandy, ten politicko - morálny aspekt ma zaujímal najviac. Nechcela som film zahltiť scénami zo štadióna, aj keď je ich tam nakoniec dosť.

Herečky ste vraj vyberali najprv podľa športových dispozícií, až potom podľa tých hereckých.
Andrea: Konkurzy sme vždy začínali na štadióne, atletický tréner si prezrel adeptky a povedal: Táto nie, tá vôbec, táto možno, táto áno. Herečky museli mať športové predpoklady, aby pôsobili vierohodne. Pred natáčaním potom absolvovali dosť náročnú športovú prípravu.
Anna: Hovorila som si, že by som tú atletickú prípravu mala tiež podstúpiť, síce tam hrám len bývalú tenistku, ale aj na bývalých športovcoch sú tie tréningové dávky vidieť, na chôdzi, držaní tela... Ale potom som sa z toho vyslobodila tehotenstvom.



Čo to pre film znamená, keď počas nakrúcania herečka otehotnie?
Andrea: Keď som sa to dozvedela, prebehol mi hlavou katastrofický scenár, čo všetko by mohlo kiksnúť. Potom som sa upokojila a zavolala Anne, že sa natáčanie pokúsim nastaviť tak, aby to pre ňu bolo čo najznesitelnejšie, vedela som, že ona to bude mať najťažšie. Hoci ja som počas svojich dvoch tehotenstiev tiež vždy točila film, dá sa pracovať v plnom nasadení, pokiaľ teda budúca matka nemá nejaké zdravotné komplikácie. Inak len musíte strážiť, aby to rastúce brucho nebolo vo filme vidieť.
Anna: Vlastne prvýkrát v živote som na tomto filme zrušila natáčací deň.
Andrea: Pred tým sme točili niekoľko dní v kuse vždy asi štrnásť hodín a videla som na tebe, že už máš dosť. Tak som si povedala, že už tá posledná scéna vlastne nie je dôležitá, že sa bez nej zaobídeme.
Anna: Vždy som to nejako dala, aj s obličkovou kolikou. Ale tentoraz už som fakt nemohla. A pritom to bolo celkom milosrdné natáčanie, žiadne drastické scény. Keď som točila tehotná Štestí, tak som mala veľmi vypäté situácie v blázinci, keď som potom čakala Stellu, tak som hrala tehotnú babu v nejakom seriáli, v ktorom ma zastrelili, a to už mi pripadalo celkom zvrhlé.
Andrea: V inom stave som bývala na pľaci veľmi ľútostivá, všetko som si strašne brala, stále som niekde v kúte plakala. To som si u teba nevšimla.
Anna: No práve, hovorila som si, že sa mi budú dobre hrať všetky plačlivé a emocionálne scény, ale ja som bola vlastne celkom apatická a spokojná.

Aňa, hráte už skoro dvadsaťpäť rokov, ste vyhľadávaná, obľúbená, dostávate veľké role aj herecké ceny. Je ťažké hľadať v takej pozícii motiváciu pre ďalšiu prácu?
Anna: Som teraz v takom zvláštnom rozpoložení. Vždy keď sa mi narodí dieťa, tak som taká citovo excitovaná, všetko sa mi zdá úžasné. Až niekedy po pol roku mi dôjde, že som vlastne strašne unavená, že som zabudla pribrzdiť a pracujem rovnako, ako by som žiadne dieťa neporodila. A s tou únavou mi zvyčajne dôjde, čo to mám za profesiu, že sa na mňa ľudia musia pozerať a ja to teraz vlastne nechcem a ľudia to určite vycítia. V takých chvíľach mám pocit, že sa musím ospravedlniť celému svetu za to, že stále hrám, že musím hrať, nemôžem si totiž pomôcť, pretože ma hranie stále baví.

Darina Křivánková, ihned.cz