S menom najčítanejšieho a najprekladanejšieho slovenského básnika sa spájajú najmä zbierky Básnik a žena či Nerušte moje kruhy. Ján Smrek, milovník krásy, života a mladosti, vo svojich básňach často vyzdvihoval každodenné predmety a situácie. Prvá básnická zbierka mu vyšla ako 24-ročnému a už v 30. rokoch minulého storočia patril k najčítanejším slovenským básnikom. Literárny kritik a historik Vladimír Petrík konštatoval, že „písal veľmi jednoducho, ale nebol naivným básnikom. Báseň by podľa Smreka mala byť emocionálna, mala by tiecť ako pieseň“.
Hrdý na Slovensko
Charakteristickými črtami poetiky Jána Čieteka, známejšieho pod menom Ján Smrek, sú životný optimizmus a zmysel pre humor. Dana Hučková zo Slovenského literárneho ústavu potvrdila, že základnými témami jeho poézie z dvadsiatych a tridsiatych rokov boli láska, žena a život. „Jeho básnické zbierky sú rôzne a nedajú sa porovnávať. Čitateľsky bola úspešná zbierka Cválajúce dni. Tá akoby predurčila tón, v ktorom sa budú niesť aj jeho ďalšie zbierky.“ V jeho tvorbe často vychádzal z konkrétnej spoločenskej reality.
Aj keď nebol nikdy politicky činný, dával najavo nesúhlas s niektorými tendenciami a fašizmom na Slovensku v období druhej svetovej vojny. „Nikdy nebol nacionalista. Staval mosty medzi českou a slovenskou kultúrou. Nikdy však nebol ani čechoslovakista, pretože to bol nezmysel,“ povedal o svojom slávnom otcovi Ivan Čietek. „Bolo preňho samozrejmé, že slovenská kultúra má hlboké korene a veľký potenciál a bol hrdý na všetko, čo Slováci v minulosti dokázali.“
„Všetko mi dobre zaplatia a uctia,
keď urobím to ako anonym.
Len meno nevystrčiť“ známa reč, známe ústa.
Čo včera ohňom bolo, musí dnes byť dym.“
Básne v zásuvke
V 50. rokoch mal Smrek pozastavenú literárnu činnosť. Básne, v ktorých vyjadroval nespokojnosť s režimom, písal teda iba „do zásuvky“. Po jeho smrti boli vydané pod názvom Proti noci. V tom čase mu bolo umožnené písať tvorbu pre deti, a tak vznikli Machule a Maľovaná abeceda, z ktorých sú známe verše: „Adam v škole nesedel, abecedu nevedel. Prišli k nemu líšky, čítali mu z knižky.“
Aj keď nemohol oficiálne vydávať, prehliadky bytu ho neminuli: „Môj otec mal veľký zmysel pre humor. Raz k nám prišli dvaja súdruhovia, ktorí ho chceli preveriť, a on im medzi dverami vraví, že jeho môže preverovať len Haile Selassie. Tí sa teda otočili a nahlásili to nadriadenému. Zrejme netušili, že hovoril o etiópskom cisárovi.“ Ivan tvrdí, že jeho otec bol dieťaťom šťasteny, a to nielen tvorbou, ale najmä spoločensko-politicky.
Báseň Bacardi nahovoril herec Marián Geišberg:
https://www.youtube.com/embed/n_YIhsvOgVM
Zdroj: YouTube
Slečna, volám sa Ján Smrek
Je známy aj vďaka tomu, že bol pri začiatkoch literárno-umeleckého týždenníka Elán v Prahe. Tá sa mu stala osudnou aj vďaka stretnutiu so svojou budúcou manželkou: „Na zastávke pri Národnom divadle stála mladá slečna, mohla mať okolo 20 rokov, a môjmu otcovi sa veľmi páčila. V ruke držala tašku s jablkami. Zrazu sa pri nej zastavil nejaký kabriolet a šofér tejto slečne ponúkol miesto. Tá sa k nemu otočila chrbtom, pritom sa jej však vysypali jablká. Otec jej ich teda rýchlo pomohol pozbierať.
Vysvitlo, že je Slovák. Spýtala sa ho, čo robí a ako sa volá. Otec odpovedal, že píše básne a volá sa Ján Smrek. Ona na to: „Áno? Ja som prednedávnom maturovala a vytiahla som si otázku Mladá slovenská poézia – Smrek a Lukáč.“
Niekto ako Tatarka
Univerzálny ľudský obsah a poetická ľahkosť robí z Jána Smreka obľúbeného básnika viacerých generácií. Razancia, s akou opisuje výhrady voči ideovým protivníkom, približuje jeho tvorbu k Martinovi Rázusovi. Jeho tvorba sa často prirovnáva k Dominikovi Tatarkovi a jeho básňam v období normalizácie.