Vo svojich knihách a článkoch tvrdíte, že informácie sú moc a rovnaká bola aj téma vašej včerajšej prednášky v Bratislave. Čo si pod tým máme predstaviť?
Informácie sú moc v tom zmysle, že vám umožnia stať sa slobodným človekom. No ak chcete byť členom slobodnej spoločnosti, ste rovnako zodpovedný za to, že budete informácie aktívne prijímať. To je aj kľúčová zodpovednosť novinárov a médií celkovo. Ak novinári nebudú robiť svoju prácu, a ak občania nebudú tieto informácie vnímať, tak vláda môže prísť s čímkoľvek. Politici vám môžu tvrdiť, že vrany sú biele a vy tomu uveríte. No ak príde reportér a povie, pán prezident, to, čo nám hovoríte, nie je pravda, tak sa nenecháte obalamutiť.
Nebudem vás presviedčať o tom, že biele vrany naozaj existujú, ale chápem...
Uvediem to na príklade vlastnej rodiny. Mimochodom, som veľmi rád, že som mal konečne možnosť prísť do Bratislavy, lebo sa tu narodil môj starý otec. Takže, môj starý otec Ludvik Weiner vyrastal v monarchii, kde občania nemali žiadne práva. Neskôr sa presťahoval do Viedne, ale ani tam to nebolo lepšie. Po nástupe Hitlera k moci odišiel do Londýna a celá Európa sa zmietala medzi fašizmom a komunizmom, teda diktatúrami, ktoré akékoľvek práva obyvateľov podriaďovali moci štátu. Až môj otec unikol z vojnovej Európy do Spojených štátov, kde som sa narodil ja.
Čiže utiekol za slobodou?
Dá sa to tak povedať. Ideály americkej ústavy a listiny práv a slobôd zaručujú, že vláda nevydá žiadne zákony na obmedzenie slobody prejavu alebo tlače. A slobodná tlač v Spojených štátoch má veľkú zodpovednosť ľuďom ponúkať informácie, ktoré im dávajú silu.
Vy naozaj veríte, že v Spojených štátoch sú absolútne nezávislé a slobodné médiá?
Áno, myslím si, že mnohé sú. Napríklad New York Times, kde som pracoval pätnásť rokov. Nie je to možno perfektná inštitúcia, ale naši reportéri sú najlepší na svete. A riskujú životy, aby priniesli informácie z vojen, z hurikánmi postihnutých a krízových oblastí a o tajných operáciách vlády. Ja som sa špecializoval práve na tie dve posledné oblasti.
Chcete mi tvrdiť, že v Amerike neexistujú tlaky na novinárov či vydavateľov zo strany politikov?
Samozrejme, že existujú. Ale sloboda tlače a informácie, ktoré získavame, tie nás ochraňujú. Ak máte supermoc ako USA, Rusko alebo Čína, musíte mať aj spravodajské služby, musíte mať páky na to, ako sa vysporiadať s nepriateľmi. V štáte sú dve skupiny – na jednej strane veľké inštitúcie, ktoré kontrolujú niekoľko miliárd dolárov, napríklad Pentagon, americký prezident, CIA či FBI. Naproti nim stojí slobodná tlač, niekoľko právnikov, zopár občianskych aktivistov, teda nepomerne menšia skupina. A aby štát fungoval v medziach demokracie, musia byť obe zložky vyvážené. Aby nastala rovnováha, potrebuje skupina, kde sú novinári, mať informácie o tom, čo sa deje na druhej strane. Bez týchto informácií spoločnosť stratí balans a nastanú problémy. Môžem vám uviesť množstvo príkladov z americkej histórie.
Možno bude stačiť jeden.
Po útokoch z 11. septembra rozbehol prezident George Bush protišpiónsku kampaň. Prísne utajenú. Okrem neho o týchto aktivitách vedelo tak 10 – 12 ľudí.
Môžete byť konkrétnejší?
Keď pošlete e-mail odkiaľkoľvek na svete, trebárs z Dubrovníka do Naí Dillí, na sekundu musí prejsť cez server nejakého operátora. A vláda Spojených štátov nariadila Microsoftu, Googlu a telekomunikačným spoločnostiam, aby jej umožnili prístup k týmto serverom. Bezpečnostné agentúry v USA mohli kontrolovať každý e-mail a takmer každý telefonát na celom svete, aby sa mohli dostať na stopu potenciálnym teroristom. Viete, ak sa v USA chcete niekomu dostať do e-mailovej pošty či odpočúvať telefón, môžete to robiť len so súhlasom sudcu. A myslíte si, že Bush mal podpis od sudcu?
Predpokladám, že nie.
Presne, povedal: Nepotrebujem podpis sudcu, nepotrebujem súdy alebo Kongres, aby mi odpočúvanie autorizoval, pretože štát som ja. Teda pasoval sa na úroveň absolutistických kráľov s tým, že jeho slovo je zákon. Myslíte si, že ho chytili?
Keďže to hovoríte tak dramaticky, tak určite áno.
A kto ho chytil? FBI. Riaditeľ FBI prišiel do Bieleho domu a povedal: Pán prezident, zastavte to. Ak to nezastavíte, zverejním to. Bude to škandál. A Bush musel ustúpiť. Podrobnosti nájdete v mojej najnovšej knihe. Hlavný odkaz toho celého je, že v USA si nemôžete robiť čokoľvek, ani keď ste prezident.
Vy sám sa už dlhé roky venujete činnosti spravodajských služieb a ste autorom niekoľkých kníh o zákulisí CIA či FBI. Neležíte im tak trochu v žalúdku?
Myslím si, že som im urobil službu, pretože nepoznajú svoju vlastnú históriu. Pre nich samotných bolo veľmi užitočné dozvedieť sa viac o fungovaní vlastnej inštitúcie. My, Američania, totiž zvyčajne nemáme pocit, že história môže byť užitočná, myslíme si, že je určená pre iných. A tiež sa nemáme až tak kam vracať, maximálne o 236 rokov späť, keď Spojené štáty vznikli. Čo je to v porovnaní s Číňanmi, ktorí sa vracajú o 6-tisíc rokov? Pravda často bolí a my potrebujeme poznať našu vlastnú históriu.
Za články o utajených informačných programoch v Pentagone a CIA ste dostali Pulitzerovu cenu ako mladý novinár. Čo to pre vás znamenalo?
Pulitzer je fajn, no priznám sa, že pre mňa je oveľa významnejšia cena National Book Award za knihu Legacy Ashes: The history of CIA. A to z veľmi prozaického dôvodu, pretože pri jej udelení boli moje dve dcéry a boli na mňa hrdé. Viete, ceny sú celkovo povzbudením, ale neurobia z vás lepšieho novinára či spisovateľa. Keď vám dajú cenu, akoby vraveli – všetko, čo odteraz urobíš, musí byť aspoň také dobré ako táto ocenená vec.
Informácie z vašej poslednej knihy sú vraj z osobných záznamov riaditeľa FBI J. Edgara Hoovera o operáciách v rokoch 1945 – 1972, ktoré ste dostali v krabici od dobre informovaného právnika z Washingtonu. Je to pravda?
Bolo to presne tak. Tieto udalosti sledoval iný reportér. No trvalo dlhých 27 rokov, kým sa k týmto dokumentom podarilo dostať. A vtedy už bol ten reportér pomerne starý a chcel sa venovať vlastným veciam. Takže povedal tomu človeku: daj ich inému. Mal som veľké šťastie.
Tá kniha má názov Enemies: A History of the FBI. Kto sú tí nepriatelia?
Sú dva druhy nepriateľov FBI. Na jednej strane sú to ľudia, ktorí chcú zničiť Spojené štáty násilím. Keď sa pozriem na začiatok 20. storočia, boli to európski anarchisti. Tí istí, ktorí vraždili európskych monarchov či princezné a v roku 1901 zabili amerického prezidenta (Williama McKinleyho, pozn. redakcie). Potom v 30. a 40. rokoch prišli ruskí špióni, ktorí ukradli návod na zostrojenie atómovej bomby. No a na druhej strane prišli v 50. a 60. rokoch ľudia, ktorí chceli zmeniť americký systém vlády v tom zmysle, ako napríklad Martin Luther King, že žiadali zrovnoprávnenie černochov. Alebo takí, ktorí bojovali za ženské práva či zrovnoprávnenie homosexuálov. Tí všetci boli v časoch Hooverovej FBI nepriatelia. Dnes sa FBI, našťastie, zameriava na ľudí, ktorí chcú USA naozaj zničiť, napríklad teroristi. Viete, počas väčšiny môjho života nemali Afroameričania takmer žiadne práva... a pozrite sa na Ameriku dnes (smiech).
Kto je Tim Weiner
Narodil sa v roku 1957. Študoval na Columbia University a už v roku 1983 začal pracovať ako reportér The New York Times, pričom pôsobil ako zahraničný korešpondent v 18 krajinách vrátane Afganistanu, Pakistanu, Sudánu, Kuby či Haiti. Počas desiatich rokov ako korešpondent pre oblasť národnej bezpečnosti so sídlom vo Washingtone D.C. tiež pokrýval CIA. V roku 1988 ako investigatívny reportér v The Philadelphia Inquirer získal Pulitzerovu cenu za národné spravodajstvo za články o utajených informačných programoch v Pentagone a CIA. Národnú knižnú cenu za vecnú literatúru získal neskôr za svoju knihu z roku 2007 s názvom Legacy of Ashes: The History of the CIA. Jeho najnovšia kniha, Enemies: A History of the FBI, mapuje históriu utajených spravodajských operácií FBI – od jeho vytvorenia začiatkom 20. storočia až po jeho súčasnú úlohu vo vojne proti terorizmu. Prednášku v Bratislave absolvoval na pozvanie Nadácie Tatra banky a Slovak Spectator.