Teraz ste získali od Talianskeho parlamentu ako prvá slovenská výtvarníčka bronzovú medailu. Čím ste ich zaujali?
Pravdepodobne mojou netradičnou technikou, pretože sa svoje techniky snažím vyvíjať, aby neboli klasické. Toto ocenenie si veľmi vážim a som rada, že je to práve z Talianska, lebo je to moja obľúbená krajina.
V čom teda spočíva vaša technika?
Je zložitá a pracujem na nej už niekoľko rokov. Nie je to bežná maľba, skladá sa z mnohých vrstiev, ktoré musia postupne zaschnúť, a preto aj dlho trvá. Klasická maľba prichádza u mňa až nakoniec. To, koľko vrstiev použijem, záleží na konkrétnom obraze. Niekedy je ich desať a niekedy až tridsať. Záleží to od aj od farebnosti, ktorú chcem dosiahnuť.
Viete už na začiatku, čo bude výsledok, aby ste si vrstvy vedeli naplánovať?
Zo začiatku viem, čo chcem, ale pri tom vrstvení prichádza nová inšpirácia a ja sa tomu prispôsobujem. Môj manžel mi hovorí, aby som sa vždy pozerala na daný obraz, a ten mi povie, čo chce.
Zdá sa, že celkovo ste v Taliansku obľúbená. Hovorí o tom nielen táto, ale i ďalšie ceny. Čím je to, že máte tak blízko k Taliansku a táto krajina zase k vašej tvorbe?
Možno tým, že s manželom Taliansko navštevujeme, mali sme tam napríklad minulý rok autorskú výstavu v dome Danteho Alighieriho vo Florencii. Ale čím to je, neviem, to sú také veci medzi nebom a zemou, že človek ani sám nevie prečo.
Spolu s vašim mužom Mariánom Vidom ste mali výstavu k Danteho Božskej komédií. Dá sa vôbec toto filozofické dielo zachytiť na obrazoch?
Je to zložité. Božskú komédiu som prečítala veľmi dôkladne, bez toho som nechcela začať. Veľmi sa mi to páčilo a vďaka výstave som to dielo prečítala celé. S manželom sme celé leto rozoberali dielo len v myšlienkach. Potom sme sa to snažili dostať do obrazov. Ale, samozrejme, sa to nedá celé poňať, pretože je to zložité dielo. Nechceli sme ho len ilustrovať, ale dať do toho jeho filozofiu.
Tvoríte sama ale aj s mužom. Do akej miery ste si navzájom ovplyvnili svoj výtvarný prejav?
Dosť sa ovplyvňujeme, pretože máme vedľa seba ateliéry, konzultujeme spolu kompozíciu aj farebnosť a hľadáme u toho druhého chyby, aby sme naše obrazy púšťali z rúk dokonalé. Ovplyvňujeme sa, pretože máme rovnaké myslenie. Už od začiatku to bolo silné, ale spolužitím sa to umocňuje.
Vaše obrazy evokujú snívanie alebo nejasné spomienky. Realita vás nezaujíma?
Mám veľmi rada snový alebo fantazijný realizmus. Manžel robí v podobnom duchu ako ja, i keď máme rôzne techniky a vyjadrenia. Keby sme to vyjadrili realisticky, nebolo by to veľmi dobré.
Máte sen, ktorý chcete zachytiť, ale ešte sa vám to nepodarilo?
To určite áno. Už teraz pracujeme na výstave, ktorú budeme mať budúci rok v Bratislave, a kde chcem svoje sny dostať do obrazov.
Raz ste povedali, že je pre vás dôležitá hudba. Vedeli ste, že na Slovensku je kapela, ktorá sa volá Gwerkova?
Áno, čistou náhodou som sa to dozvedela vlani, keď mali vystúpenie v televízii a pri tom spomenuli, že vedia o výtvarníčke, ktorá sa volá Gwerková. Vzápätí sme sa dali do kontaktu. Ich hudba sa mi veľmi páči a chcela by som, aby nám zahrali na vernisáži v Bratislave.
Kto je Melita Gwerková
Narodila sa v roku 1956 v Banskej Štiavnici. Absolvovala odbor veda o výtvarnom umení na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a súkromné výtvarné štúdium. Má za sebou viacero výstav doma i v zahraničí. Jej diela sú v galériách a v súkromných zbierkach mnohých krajín ako USA, Austrália, Francúzsko, Taliansko a iné. Je držiteľka viacerých ocenení. Žije a pôsobí striedavo v Banskej Štiavnici a Bratislave. Jej manžel Marián Vida je tiež výtvarník.