Vo filme Horiaci ker hráte skutočnú postavu advokátky Dagmar Burešovej, ktorá zastupovala príbuzných Jana Palacha. Je to v porovnaní s fiktívnymi postavami náročnejšie?
Bola to veľká zodpovednosť, zároveň ma však ohromne bavilo všetko to zhromažďovanie informácií, triedenie, debaty a potom samotné natáčanie. Možnosť dozvedieť sa veľa nových vecí a potom to vďaka skvelému tímu dať dohromady bolo síce náročné, ale aj veľmi radostné. Aj keď samotná téma nás občas vedela pekne „zobrať“.
V čase, keď sa Jan Palach upálil, ste ešte neboli na svete. Ako ste pristúpili k stvárneniu tej doby?
Horúčkovito. Snažila som sa v tej dobe čo najviac zorientovať. Tak som hľadala, pýtala sa, skladala dohromady... Veď to predsa nie je tak dávno, aby sa na to dalo zabudnúť. Či áno?
Určite nie, režisérka Agnieszka Holland dokonca Pražskú jar zažila na vlastnej koži. Pomohla vám vžiť sa do tej situácie?
Agnieszka sa snažila vytvoriť nám podmienky a situácie, ktoré by boli do najväčšej miery „prirodzené“, skutočné. Bola kedykoľvek ochotná odpovedať nám na naše zvedavé a často smiešne otázky a pomáhala nám v tom, aby sme sa čo najmenej „hrali na niečo“, ale „existovali v niečom“.
Táňa Pauhofová ako advokátka Dagmar Burešová vo filme Horiaci ker. Snímky: HBO
S Agnieszkou ste sa stretli už pri natáčaní filmu Jánošík. V čom bola práca na Horiacom kre iná?
Pri Jánošíkovi som s ňou pracovala – vzhľadom na rozsah mojej roly – iba máličko. Takže sme si všetko vynahradili pri Horiacom kre.
Tento film sa na socializmus v Československu nepozerá nadľahčeným „pelíškovským“ spôsobom, ale omnoho reálnejšie. Je podľa vás dobré, že film nenatočil Čech, ale poľská režisérka?
Správne je to tak, ako to je.
V každom prípade, samotný Palachov čin ešte nebol filmovo spracovaný. Je to pre vás ako herečku výhoda, alebo skôr naopak?
Nad tým som nikdy nerozmýšľala – keby bol, človek by mal možnosť ďalšieho pohľadu. Keď nie, nie je zviazaný filmovým predobrazom. Toto však nikdy nebola téma, ktorou by som sa čo i len chvíľu zaoberala, či je to výhoda, alebo nie. Dôležité je, že vznikol film, ktorý okrem filmového zážitku prináša divákovi aj možnosť zastaviť sa. A potom znova vykročiť.
Kedy ste sa zastavili vy sama? Ktorý moment bol pre vás najsilnejší?
Janov odkaz „človek musí bojovať proti tomu zlu, na ktoré práve stačí“. Aby nám nebolo všetko jedno a tak ľahko sme nezabúdali.
Po českej a slovenskej premiére film poputuje na MFF do Rotterdamu. Myslíte si, že môže byť rovnako atraktívny aj pre zahraničných divákov, ktorí pravdepodobne nebudú poznať túto historickú udalosť?
Možno by sme sami boli prekvapení, koľko zahraničných divákov túto historickú udalosť pozná. Dokonca lepšie ako mnohí z nás. Mám pocit, že lobotómiou pamäti najviac trpia naše dva národy. Áno, som presvedčená, že to pre nich môže byť veľmi atraktívne.
Kto bol Jan Palach a za čo bojoval
Jan Palach bol študent histórie a politickej ekonómie Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej, ktorý sa 16. januára 1969 zapálil na protest proti okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy. Svojím šokujúcim činom, ktorý sa odohral na Václavskom námestí v Prahe, chcel vyburcovať domácu verejnosť z rezignácie, do ktorej sa začala prepadať necelých päť mesiacov po augustovej okupácii Československa. Už večer 16. januára vysielal rozhlas správu o samoupálení študenta filozofickej fakulty J. P. V ďalších dňoch nasledovali stovky správ, reportáží a komentárov k Palachovmu činu tak v domácich, ako aj v zahraničných médiách. Jeho radikálny čin vyvolal v spoločnosti šok. Na následky popálenín Palach zomrel o tri dni neskôr, 19. januára 1969.
Palachovu matku na súde zastupovala česká advokátka Dagmar Burešová, ktorá v období normalizácie obhajovala aj iných disidentov. Neskôr, od decembra 1989 do júna 1990, Burešová pôsobila ako česká ministerka spravodlivosti.
Zdroj: janpalach.cz, Wikipédia