S filmom Posledný autobus ste uspeli vo Fínsku, ale aj inde. Ako sa zrodil tento nápad?
Nápad vznikol náhodou. Zaspal som v poslednou autobuse cestou domov. Autobus ma previezol a cestou späť som šiel tmavým lesom. Tak vznikol námet, prostredie a atmosféra. Potom sme spolu s Patrikom Paššom mladším prepracovali námet do scenára.
Dej filmu ste umiestnili do atmosféry strachu a prenasledovania po vojne.
Chceli sme vytvoriť hraničnú situáciu jednotlivca vo vlastnom ohrození, či sa zachová ako hrdina alebo zbabelec. Či sa dokáže obetovať, a tým zachráni skupinu ostatných druhov, alebo sebecky bude myslieť iba na svoju vlastnú záchranu. Príbeh je aj dnes veľmi aktuálny a do povojnového obdobia sme ho vsadili preto, aby sme znásobili atmosféru strachu.
http://vimeo.com/36540922
The Last Bus / Posledny autobus excerpt from feel me film on Vimeo.
Zdroj: Vimeo
Celkom sa vám to podarilo. Herci mali na hlavách veľké zvieracie masky.
Áno, každá maska sa prispôsobovala danému hercovi priamo na jeho tvár. Herci cez ne nevideli, tak sme každú scénu najprv prehrali bez zvieracích hláv. Doladili sme pohyby a synchronizáciu postáv v autobuse. Potom si herci nasadili masky na hlavy a išli sme na ostro. Pri väčšej skupinke postáv sme mali so spolurežisérkou Ivanou Laučíkovou rozdelené postavy a každý si navigoval svoje postavy, aby sa nám herci nezrazili v malom priestore autobusu.
Ide o netypickú kombináciu animovaného a hraného filmu. Akou technikou sa natáčalo?
Natáčalo sa technikou pixilácie – animácie ľudí. Používali sme fotoaparáty namiesto filmovej kamery, kvôli dostupnosti aj jednoduchšiemu technickému spracovaniu v digitálnej postprodukcii.
A ako dlho trvala táto výroba?
Päť rokov.
Päť rokov a film trvá „len“ štvrť hodiny?
Veľa času nám zabrala príprava samotného natáčania, nemali sme zo začiatku dostatočne skúsenosti s takou veľkou produkciou. Výroba desiatich masiek nám trvala rok. Jednu jeseň sme natáčali exteriérove zábery. O rok neskôr sme nakrúcali interiéry v autobuse. Potom nasledoval strih, zvuk a postprodukcia filmu.
S filmom teraz bodujete v zahraničí, je to ľahšie ako u nás doma?
Filmu sa zatiaľ darí a máme z toho veľkú radosť. Ak príde nejaký úspech, tak si s Ivanou spomeniem na to, ako sme mrzli v noci v lese a povieme si, že to malo zmysel.
Slovenská animácia nie je u nás známa, napriek tomu, že ceny zbiera.
Nemyslím si, že ľudia o nej nevedia. Tí, čo chodia do filmových klubov, určite zaregistrovali naše filmy, ktoré sa premietajú ako predfilmy.
Filmové kluby sú minoritou. Ako sa dá animácia predať?
Mnohé slovenské animované filmy sú predsa oceňované na veľkých zahraničných festivaloch. Nastupuje mladá generácia, ktorá má chuť po skončení školy pokračovať vo svojom odbore, obdivujem ich a držím im palce, nie je to vôbec jednoduché.
Dá sa vôbec u nás brať animovaný film ako biznis?
Nerobíme to pre peniaze a vyžiť sa z toho rozhodne nedá. Mnohí pri svojich projektoch ešte aj pracujú. Jediná možnosť, kde sa dá na Slovensku žiadať podpora pre animovaný film, je Audiovizuálny fond.
A čo vy? Pracujete už na nejakom novom projekte?
Rozmýšľam o jednom starom námete. Posilnený úspechom Autobusu pomaly zbieram silu a inšpiráciu.
Tvorcovia Posledného autobusu
Martin Snopek
Narodil sa 13. 11. 1974 v Bratislave. Vyštudoval Animovanú tvorbu na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU Bratislava. Za absolventský film Každodenná paša získal okrem iných cenu za najlepší študentský film na festivale Animafest Zagreb. Dva jeho krátkmetrážne filmy boli uvedené v slovenskej kinodistribúcii ako predfilmy. Popri režírovaní pôsobí ako grafik a pedagóg.
Ivana Laučíková
Narodila sa 12. 10. 1977 v Partizánskom. Vyštudovala Animovanú tvorbu na VŠMU Bratislava a dnes na tejto katedre pôsobí ako pedagogička. V roku 2006 založila produkčnú spoločnosť feel me film, v ktorej ako producentka debutovala s filmom Štyri (r. I. Šebestová). Je zakladateľkou a šéfredaktorkou časopisu o animovanom filme Homo Felix.