V nedeľu sme pozerali na Českej televízii film Olivera Stona The Doors. Pesničky tejto skupiny, samozrejme, poznám už dávno. Aj Jima Morrisona, hoci nikdy nebol pre mňa duchovný brat ako John Lennon, Frank Zappa alebo Bob Dylan. Ale Stone dokázal nakrútiť film o tomto notoricky poznanom chlapíkovi, o tejto ikone, ktorá patrila všetkým, tak, že nám odhalil nové zákutia jeho mysle. Temnej mysle. Morrison bol posadnutý nepokojom a nosil v sebe ničivý oheň. S takýmto ekrazitom v duši sa nedalo žiť dlhšie ako necelých tridsať rokov. Keď dobiehali záverečné titulky, uvedomil som si, že mám v knižnici dvojjazyčnú, anglicko-českú knižku s názvom Divočina. Stratené texty Jima Morrisona. Už dávno som ju nemal v rukách. A tak som si ju vytiahol z džungle iných kníh a zalistoval si v nej. Morrison bol viac básnikom ako spevákom či hudobníkom. Ostalo po ňom 1 600 stránok básní, fragmentov, trhancov imaginácie, ktoré jeho verní priatelia triedili dlhé mesiace: „Obdržel jsem aztéckou zeď zdání, rozpustil svůj pokoj v pohrdání...“ Rocková hudba má niekoľkých básnikov, Tom Waits či Nick Cave sú ďalší z nich. Morrison písal horúčkovito, ale svoje improvizácie ďalej cizeloval, vybrusoval a leštil. Spontánnosť ostala, ale je vysústružená starostlivou remeselnou prácou: „Veteráni cizích válek – my válčíme v bitvách rock and rollu.“ Morrison pokladal poéziu za kríženca medzi spoveďou, rozhovorom a krížovým výsluchom. Morrisonove písačky sú viac než len texty k rockovým pesničkám. Sú rýdzou poéziou krytou vlastným životom. A smrťou.