Sledujte nás na Instagrame

@hospodarske_novinyFacebook
29.08.2012, 01:00

Kedysi mal aj Zajko Bojko životopis, tvrdí hlas rozprávok Eva Rysová

Herečka Eva Rysová oslávila 80. narodeniny, ľudia si dodnes pamätajú jej znamenitý hlas.

[[{"type":"hn-image","fid":"180024"}]]



Nahovorili ste stovky rozprávok. Vnímate, že ste na svojom hlase odchovali niekoľko generácií?

Som veľmi vďačná osudu za to, že som to mohla robiť. Podľa mňa je rozprávka základ výchovy detí. Tam sa človek naozaj dozvedá, čo je dobré a čo je zlé. Každý je prirodzene sebecký a v rozprávke sa nenásilnou formou buduje charakter.

Aké rozprávky máte vy sama najradšej?
Za veľmi dôležité považujem najmä rozhlasové rozprávky a potom samozrejme tie čítané rodičmi, pretože počutá rozprávka viac vzbudzuje predstavivosť. Tá televízna jej už dáva oveľa menší priestor. Čudujem sa, že veľa dnešných detí nevie čítať. Teda si nevie predstaviť dej.

Ktoré z rozprávok sa vám robili najlepšie?
Dobre sa mi robili všetky. Pravdupovediac, rozprávky som začala robiť v čase, keď bol môj syn malý. Čítala som najprv iba jemu, a to sa mu veľmi páčilo. Keď som dostala možnosť čítať rozprávky pre rozhlas, začala som na tom viac pracovať. Rozprávka totiž umožňuje všeličo. Napríklad tie rozhlasové pred spaním mali desať minút. Niekedy sa podarilo nahrať dlhšiu, niekedy kratšiu. Raz som čítala rozprávku o slimáčikovi. Bola však krátka, tak som ju čítala veľmi pomaly, lebo to bolo o slimákovi. Alebo som mala rozprávku o autíčkach. Každému som dala charakter. Jedno bolo utiahnuté, druhé bol vedúci skupiny a podobne. Mala som aj rozprávku o slonovi, ktorého do nosa poštipol komár a „huhňal“. A tak som všetky jeho repliky čítala s rukou na nose, aby som to mohla napodobniť. Dávalo to veľkú  slobodu a veľmi mi to „chutilo“. Teraz sa mi to vracia v tom, že mi ľudia hovoria: „Jeeej, váš hlas poznám, na vašich rozprávkach sme odrástli."

Aj ja si vás pamätám najmä z rozprávok.
Deti Idy Rapaičovej ma volali mama Koza, ale v dobrom. A raz mi jeden kolega povedal, že ma už nenávidí, lebo dokola ide u nich doma platňa, kde hrám.


[[{"type":"hn-image","fid":"180026"}]]


Dostali ste úlohu starej mamy v pripravovanom seriále Chuť lásky. Pekné postavy starších ľudí však akoby zo seriálov vymizli. Ako to vidíte vy?

Je pravda, že postavy starých mužov sa ešte vyskytnú, ale ženských postáv je veľmi málo. Vravím to zo sebeckej stránky, pretože často nemám role. Nepíšu ich. Teraz však mám konečne postavu, celkom milú. Ide o seriál, kde sú znepriatelené dve rodiny, pričom ich spája vinohradníctvo. Ja som v jednej z tých rodín stará mama, ktorá dokáže potiahnuť svojimi nitkami. Je to veľmi vtipná postava a robím ju rada. Občas je to totiž tak, že herec musí robiť aj postavy, s ktorými nie je celkom stotožnený.

V divadle ste pôsobili niekoľko desaťročí. V čom sa zmenila herecká práca dnes?
Všetko sa musí robiť rýchlejšie. Čím je to rýchlejšie urobené, tým je to lacnejšie. Samozrejme, aj doba je hektická. Mňa však veľmi hnevá, keď sa zrýchľuje aj reč. Dnes aj profesionálni herci hovoria až prekotne. Herec si nemôže dovoliť rozprávať v takom toku reči, že vynecháva spoluhlásky. Potom mu nie je rozumieť, čo vadí najmä v divadle. Je veľmi zle, keď sa rýchlosť doby prenáša do javiskovej reči. Na druhej strane dnes je už dôkladne hovoriaci človek rarita a je vnímaný ako neprirodzený. Takže aj herci, ktorí majú veľmi dobrú rečovú techniku, musia hovoriť rýchlejšie. Tak to dnes skrátka chodí - rýchlo sa žije, rýchlo sa hovorí, rýchlo sa zamiluje, rýchlo sa zabúda. Všetko ide rýchlo.

Nebolo pracovné tempo vždy rýchle?
Aj ja som mala také obdobia. Ráno som bola v rozhlase, potom som mala skúšku v divadle, skúšku v televízii, večer predstavenie a niekedy aj po predstavení nakrúcanie v televízii. Avšak na všetko bolo viac času. Hra, ktorá sa nahrávala, sa najprv skúšala v študovni. Predpríprava bola dlhšia. A keď som prešla do televízie, tak som to už nechala a poobede som skúšala v televízii. Mala som ale na to čas. Dnes keď herec lieta z jedného do druhého, tak je to oveľa ťažšie. Ja im však verím, inak si totiž nezarobia na živobytie.

Nie je to skôr problém trhu?
Áno, možno je nás príliš veľa na malý trh. Zbavili sme sa totiž toho českého, kde nás sledovali a mali nás radi. Herci sa neustále menia a dnes je navyše doba, ktorá si žiada stále mladé tváre. Herec má potom pocit, že musí pracovať, kým je žiadaný.

[[{"type":"hn-image","fid":"180027"}]]


Čo vám najviac chýba na hereckej praxi v súčasnosti?

Všetko je v tempe. V ňom sa stráca možnosť psychologického ponoru postavy, zamyslenia sa nad tým v akom sociálnom zatriedení je postava, ktorú ten herec hrá a podobne.

Nie je teda čas na tzv. stanislavského metódu, ktorá kládla dôraz na prípravu postavy?
Áno, na západe sa všade používa. Samozrejme nie tak bigotne, ako kedysi u nás. Dnes nemáme čas rozmýšľať hodiny nad svojou rolou. Na Novej scéne sa kedysi hrali rozprávky a aj Zajko Bojko musel mať svoj životopis. Tak to dnes už nejde. Svojím poslucháčom som vždy hovorila, že keď vyjdu na javisko, musia vedieť kto sú, za akým cieľom sa tam ocitli a musia vedieť aké vzťahy majú so svojimi spoluhráčmi. Každý herec si totiž prináša na javisko svoje chcenie.


Kto je Eva Rysová

Narodila sa v Hajnáčke pri Lučenci, kde vyštudovala gymnázium. V roku 1955 skončila VŠMU v Bratislave a do roku 1960 pôsobila v Armádnom divadle SNP v Martine. Od roku 1966 je členkou divadla Nová scéna, kde učinkovala aj v predstaveniach ako Do Naha, 8 žien, Fidlikant na streche, Mrázik. Do júna 2012 vyučovala aj na Cirkevnom konzervatóriu. Je držiteľkou ocenení Krištáľová ruža a Cena Karla Čapka.