Slovákov si v zahraničí vážia. Sú prispôsobiví, tvrdí úspešná Slovenka

Patríte medzi tých spevákov, ktorých poznajú vo svete, ale  a u nás nie. Nepokúšali ste sa niekedy sama o to spievať doma?
Mala som chvíľky, keď som si priala, aby som spievala na Slovensku, ale nie som ten typ, čo bude vypisovať každý deň: prečo ma neberiete? A úprimne povedané na to nemám čas, skôr sa zaoberám tým, ako môžem čo najlepšie zlepšiť techniku, muzicírovanie či herecké stvárnenie nejakej roly. Dôverujem teda svojmu osudu a táto vlastná  taktika sa mi už viackrát vydarila. Keď si niečo prajem, príde to v pravý čas.

Napokon ste rada, že ponuka zo Slovenského národného divadla prišla až teraz.
Som rada, že vôbec prišiel ten moment. (Smiech.) Ale áno, dnes mám viac skúseností na to, aby som sa pred domácim publikom predviedla skvele.

Po štúdiách na Slovensku ste pôsobili v Grazi a po krátkom čase ste už vystupovali v Deutsche Oper Berlin. Čím vám vyhovuje nemecká operná scéna?
Nemci sami hovoria, že Berlín nie je Nemecko, ale jestvuje Nemecko a Berlín. Mám rada to mesto, pretože to je pre mňa otvorený priestor. Milujem voľnosť, rôzne kultúry ľudí, a tak je to aj v našom divadle, takže ma to z toho takého len „národného“ vytrhlo a otvoril sa mi svet a iný pohľad na operu.


Snímka: HN/Peter Mayer


Režisér Roman Polák spravil z opery Barbier zo Sevilly  divadlo o divadle a kritiku súčasnej „smotánky“. Máte rada práve modernejšie stvárnenie opier?
Som rada, že na Slovensku sa začínajú robiť modernejšie opery, také, ktoré môžu upútať aj dnešného diváka. Nezáleží na tom, či je celá opera urobená moderne, alebo len jej časť, každá snaha zobrať opere  vážny charakter má význam. Ľudia si často myslia, že to nie je nič pre nich, lebo tomu nerozumejú, majú pocit, že keď prídu do opery, vrátia sa o niekoľko stoviek rokov  späť. Mala by mať niečo z dnešného všedného života, zo situácie, kde žijeme. Prezentácia opery ako vážnej hudby podľa mňa veľmi odrádza.

V aktuálnom predstavení budete behať, skákať. Ako by ste okrem toho vedeli poľudštiť operu?
Vychádzala by som z postáv a zamerala by som sa na to, ako vyzerá a správa sa hlavná postava Rossina dnes. Veď má približne 16 rokov, zažíva prvé lásky, moderná opera nemusí byť len o tom, že sa pri tom diele snažíme vytvárať psychologický, ťažkopádny dej. To, čo normálneho diváka zaujme, je fakt, že verí v autentickosť. Netreba to brať tak, že je to operná rola a nedá sa s ňou hýbať, skôr naopak.

A vnímajú to Slováci stále takto?
Nie som tu už desať rokov, a z tých málo návštev nechcem robiť závery. No pamätám si, že to ľudia brali vždy ako niečo nedotknuteľné. Nemáme až takú históriu, aby opera bola pre nás bežná ako popová hudba alebo džez. Ale v Nemecku sú napríklad fanúšikovia úplne šialení za operou. Veď nejde o to ticho sedieť, ale reagovať, zapájať sa do deja, sú tam emócie a o tom je opera.

A ako vnímajú slovenských spevákov v zahraničí?
Máme niekoľkých naozaj dobrých spevákov. Keď som sa rozprávala v zahraničí s dirigentmi alebo riaditeľmi, tak o Slovákov majú naozaj dobrú mienku. Tvrdia, že od nás prichádzajú speváci s  dobrými hlasmi, že sme prispôsobiví, disciplinovaní, nie až takí „zakazajkovaní“ ako napríklad Taliani. Tí to robia to  talianskym štýlom. A na to som hrdá.


Kto je Jana Kurucová
Narodila sa 12. októbra 1982 v Tvarožnej pri Kežmarku. Študovala odbor Cirkevná hudba, dirigovanie a spev na Konzervatóriu J. L. Bellu v Banskej Bystrici. Neskôr absolvovala pedagogické minimum na konzervatóriu v Bratislave. Následne získala dvojročné štipendium na Univerzite hudobného a dramatického umenia v Grazi (Rakúsko). Bola členkou Bavorskej štátnej opery, štyri roky pôsobila v divadle v Heidelbergu. Predstavila sa ako Cherubín vo Figarovej svadbe (W. A. Mozart), Charlotta vo Wertherovi (J. Massenet), Rosina v Barbierovi zo Sevilly (G. Rossini) a v mnohých iných. Pravidelne koncertne vystupuje na Heidelberskom zámockom festivale, s Essenskou filharmóniou, v Antverpách v Queen Elisabeth Hall a pod. Od roku 2009 je sólistkou Deutsche Oper Berlin. Účinkuje i v Národnom divadle v Prahe či Badenskom divadle.