© Martin Marenčin 2011
"Otec bol dosť neviditeľný, pracoval v noci. Keď som zaspával, počul som klepot písacieho stroja a keď sme išli do školy, väčšinou spal. (Smiech)," spomína si pre HN na detstvo syn dnes už legendárneho surrealistického autora, vydavateľ Albert Marenčin. Jeho otec Albert Marenčin st. sa narodil 26. júla 1922 v dedinke Bystré, včera tak oslávil životné jubileum 90 rokov. Kultúrna verejnosť ho vníma predovšetkým ako výrazného predstaviteľa surrealizmu, ktorý našiel svoj umelecký výraz v básnickej tvorbe, v početných cykloch koláží, ako aj v množstve prekladov surrealistických textov do slovenčiny.
A dnes robí to isté, čo robil celý život. Sedí za svojim stolom a píše. "Momentálne pripravujeme knihu - koláž starších aj novších textov. To, čo som už stihol prečítať, je veľmi zaujímavé. Spomína aj na svojich súčasníkov Tatarku, Špicera a ďalších."
Albert Marenčin st. so svojou mamou v roku 1925.
Tie roky v Paríži...
Na začiatku štyridsiatych rokov študoval Marenčin st. na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave, potom dva roky na francúzskej Sorbonne a zároveň v rokoch 1946-1947 na vysokej filmovej škole v Paríži. "O tomto období sme sa bavili v posledných desaťročiach viac ako vtedy. Ja som si to vtedy nevedel ani predstaviť, cestovať sa nedalo a Paríž bol pre mňa samého nedostižný. Keď som dostal po maturite výjazdnú doložku, išiel som sa tam aj s mamou pozrieť. Spomína na to rád, i keď to bolo chudobné obdobie, keďže ako študent nemohol veľmi vyskakovať, ale na druhej strane aj veľmi zaujímavé. Na ulici bežne stretol ľudí, ktorých poznal z literatúry či filmov, napríklad Bretona či samotného Picassa. Pre mňa sú doteraz preto historky z Paríža veľmi exotické," dopĺňa dnes úspešný päťdesiatnik.
Marenčin v Le Havre.
V kontakte so Slovenskom zostal aj počas francúzskych rokov. Od roku 1945 bol najprv krátko redaktorom Spravodajskej agentúry Slovenska, v rokoch 1945–1948 zahraničným spravodajcom denníka Národná obroda a súčasne redaktorom a hlásateľom vysielania Francúzskeho rozhlasu pre ČSR a redaktorom týždenníka Parallele v Paríži. Od novembra 1948 bol zamestnancom československej Vládnej delegácie na Valnom zhromaždení OSN. Pracoval v sekretariáte ministra zahraničných vecí Vladimíra Clementisa. V roku 1965 sa stal členom Patafyzického kolégia v Paríži, a neskôr v marci 1998 sa dokonca predstavil na autorskom večere v Molierovom divadle poézie v Paríži.
Svadobná fotografia z roku 1955.
Slovenskú kultúru tak dnes významne obohacuje jeho prekladateľské dielo z avantgardnej francúzskej literatúry a pozoruhodné literárne svedectvá o významných osobnostiach francúzskej kultúry. Prekladal knihy autorov J. Cocteaua, A. Camusa, A. Godarda, B. Péreta, A. Bretona či A. Robbe-Grilleta. Časopisecky publikoval aj preklady mnohých francúzskych básnikov a prozaikov. Za preklad knihy Alfreda Jarryho Kráľ Ubu mu udelili Rad Veľkého Bachora. "Keď otec prekladal Kráľa Ubu a vymýšľal všelijaké zvláštne slová a nadávky a vždy ich konzultoval s nami. Vtedy som mal asi šesť rokov a veľmi sme sa na tom aj s bratom zabávali."
Marenčin s Alainom Robbe-Grilletom.
Za propagáciu francúzskej kultúry ho ministerstvo kultúry Francúzskej republiky v roku 1993 ocenilo Rytierskym radom za vedu a umenie. V novembri 2001 dostal aj vyznamenanie Národný rad za zásluhy, ktorý mu udelil prezident Francúzskej republiky. "Keď môj otec vysvetľuje pojem surrealizmus, je to veľmi príťažlivý smer. Dnes to už tak nevnímame, ale pre nich to bola myšlienka vnútornej slobody, oslobodenie ducha, teda veľmi dôležité, keďže boli neslobodní," dodáva Marenčin.
Film a galéria... pokojné obdobie
Zapísal sa aj do slovenského filmu, keď v rokoch 1949-1972 pôsobil v československom štátnom filme ako scenárista a dramaturg. V tejto pozícii sa podieľal na 40 hraných filmoch, z ktorých viaceré predstavujú vrcholné diela slovenskej kinematografie (Pieseň o sivom holubovi, Prerušená pieseň), ako aj na významných koprodukčných dielach. Vo funkcii hlavného dramaturga filmového štúdia Koliba v 60. rokoch 20. storočia významne prispel k rozvoju slovenskej filmovej tvorby.
Surrealistické tablo z roku 1977.
V období tzv. normalizácie musel odísť zo Slovenského filmu a do odchodu do dôchodku v roku 1988 pracoval v Slovenskej národnej galérii. Mal zákaz publikovať, a preto svoje nové práce publikoval v samizdate a v zahraničí. Knižne jeho práce začali vychádzať na Slovensku až po roku 1989. "Pamätám si na to, keď musel odísť z filmu. Boli to nepríjemné roky, kedy sa nevedelo čo bude. Keď ho vyhodili zo zamestnania, hrozili mu aj rôzne súdy kvôli trezorovým filmom. To galerijné obdobie, ktoré nasledovalo, bolo už pokľudné. On sám rád na to spomína, že to bola pre neho úľava, žiaden stres a zodpovednosť, teda príjemná práca v príjemnom prostredí. Mal veľa času, takže písal, i keď len "do šuflíka". V tej dobe sa dal aj dokopy s českými surrealistami. Bolo to aj pre nás pokojné obdobie, i keď sme museli viac šetriť, keďže nebolo veľa peňazí."
Po roku 1990 sa na Televíznu a filmovú fakultu Vysokej školy múzických umení v Bratislave vrátil ako pedagóg, znova začali vychádzať jeho preklady z francúzskej literatúry a pokračoval aj vo svojej výtvarnej práci a výstavnej činnosti, najmä v rámci surrealistickej skupiny.
Keď bol agentom...
Marenčin je však okrem mnohých literárnych zväzkov, vedený aj vo zväzkoch ŠTB ako agent. Išlo o vedomú spoluprácu, za ktorú dostával aj peniaze. Podľa dostupných informácií začal aktívne donášať od roku 1974. Jeho krycie meno bolo IRIS a mimo iné informoval o činnosti aj tzv. nepriateľských osôb ako boli napríklad Dominik Tatarka, Milan Šimečka, Ladislav Ťažký či Peter Karvaš. "Úprimne nikdy ma to nezaujímalo a nikdy som sa ho na to nepýtal. Tá doba bola zlá, ľudia plní tvorivej sily a nápadov nemohli robiť to, čo chceli robiť. Bolo to desivé, ale uchýlil sa "do šuflíka", písal sám pre seba."
Marenčin s Dominikom Tatarkom.
Knihy a scenáre...
Albert Marenčin začal tvoriť už počas vysokoškolských štúdií, vtedy napísal svoje prvé rozhlasové hry a román. Písal prózu, poéziu, scenáre, rozhlasové hry. Svojou tvorbou sa radí medzi pokračovateľov surrealistického hnutia. Je autorom próz s tematikou 2. svetovej vojny. Podstatná časť jeho esejistických a spomienkových textov, ktoré vychádzali v rôznych samizdatových vydaniach v Československu a Francúzsku, vyšla knižne až v roku 1996 pod názvom Nikdy (je Marenčinovým citlivým návratom do rodiska a detstva) a Návraty na Muráň.
"Mám veľmi rád jeho spôsob rozprávania, najmä v tej písanej forme. Páčili sa mi najmä tieto dve jeho memoárové knihy, ktoré sme potom aj my vydali. Dnes sa to už veľmi nenosí, ale spomienky na rodičov a detstvo sú veľmi zaujímavé. Spôsob jeho rozmýšľania a názory v mnohom akceptujem, až na to, že na môj vkus bol až príliš ľavicový. Horšie ale je, že sa ukazuje, že takmer vždy mal pravdu."
Marenčin s Bondym a synom Albertom (vzadu) u Laca Terena.
Začiatkom 21. storočia vyšla Marenčinovi aj jeho nová prozaická tvorba, príkladom ktorej je poviedka Pražský chodec roku 2003, venovaná pamiatke Guillauma Apollinaira, "objaviteľa modernej krásy". Je to pôvabná snová poviedka o nočnom stretnutí s Večným židom v uliciach nočnej Prahy, ktorej slovenská a francúzska verzia sa stretla s priaznivým ohlasom.
Písal aj filmové scenáre podľa literárnych predlôh (Zemianska česť, Prerušená pieseň, Polnočná omša, Barnabáš Kos). Ako výtvarník sa venoval tvorbe koláží a pozornosť upriamil aj na výtvarnú históriu. Na Slovensku jeho umenie ocenili v roku 2002 udelením štátneho vyznamenania Pribinov kríž I. triedy. Tešiť sa môže aj z ocenenia Bratislavská čučoriedka, ktorú získal v roku 2006. Cenu predsedu Národnej rady (NR) SR za rozvoj kultúry a humanitného vzdelania si prevzal v roku 2009 a cenou Slnko v sieti ho ocenili v roku 2010.
Archívne snímky: archív A. M.