Vydavatelia majú niekedy v rukách veľkú moc, môžu vytiahnuť spisovateľa zo záhrobia a oživiť ho novými nákladmi jeho starých kníh. Náhodným spojením viacerých vydaní sa spisovateľ stáva módnym, čo je v prípade oživeného záujmu o dielo košického rodáka Sándora Máraia veľmi príjemné zistenie, aj keď sám by bol voči takémuto objavovaniu zrejme skeptický: v jednom svojom texte spomína, ako ho požiadal vydavateľ malého časopisu s nákladom tristo kusov o povolenie vydať článok, ktorý vytlačilo sviatočné číslo veľkého denníka v stodvadsaťtisícovom náklade. "Skutočná verejnosť predstavuje vždy tých tristo ľudí. Ostatní sú nepodstatní. Veľká väčšina mojich diel v priebehu desaťročí vychádzala vo viacmiliónových nákladoch, s úplným vylúčením verejnosti."
Na Slovensku za literárnym návratom Sándora Máraia stojí vydavateľstvo Kalligram, ktoré po pomerne úspešnej Knihe byliniek siahlo po ďalšej Máraiovej knihe napísanej podobným, no možno o niečo dôvernejším spôsobom. Kniha byliniek obsahuje krátke postrehy, zápisky a malé príbehy spisovateľa, útla publikácia je plná viac i menej originálnych myšlienok a postrehov. Márai ju napísal ešte v roku 1943, predstavuje skôr náhodný ako systematický súpis vecí a javov, ktoré považoval v tom období za dôležité; píše o dobrom trávení, venuje sa ľudskej duši a mnohým zvykom. V tejto knihe nájdeme aj pár banalít a neobjavných sentencií, čítavejší je v polohe mizantropa chváliaceho samotu či vysmievajúceho sa z návštev. Rok pred Knihou byliniek napísal podobné dielko Nebo a zem, ktoré je o niečo intímnejšie a lyrickejšie, výhodou je, že v takomto prípade neočakávame od každej kapitolky vtipné postrehy, ale skôr úprimnosť. Máraiove zápisky sú rovnako stručné ako v Knihe byliniek, pohybujú sa od jednej po asi dvadsať viet, na niektorých stránkach nájdeme aj niekoľko tém. Keby sa Máraiovej pozostalosti chopil nejaký zvrhlý vydavateľ, mohol by názvy kapitol usporiadať abecedne a dať im bombastický názov, ktorý by zabezpečil dobrý predaj. Napríklad Návod na použitie sveta. Takto je to skôr návod na použitie Máraia, pohľad do jeho sveta a pocitov. U autora, ktorý takmer pol storočia po napísaní tejto knihy dobrovoľne skončil svoj život, nachádzame od začiatku do konca knihy množstvo odkazov na smrť, čo prekvapuje najmä preto, že ju napísal v roku 1942 ako čerstvý štyridsiatnik. Ešte aj poeticky znejúci zápis s názvom Malina má nečakane pochmúrny obsah: "Teraz už vie, bdejúc i vo sne viem, že moje telo, táto zázračná spletenina, je materiál, ktorý podlieha rozkladu, skaze a hnitiu ako malina." Vykresľovať však Máraia ako nekrofila by bolo prehnané, je to len jeden z mnohých rozmerov jeho tvorby. V diele vyznávača samoty je mnoho opisov zo "života" predmetov či prírody, nechýbajú úvahy o mestách, ale aj slávnych ľuďoch, literatúre či bežných situáciách. Mnohé kapitolky pôsobia ako útržky z románov či poviedok, ktoré sa autorovi nechcelo celé napísať a uspokojil sa s obrazom smejúceho sa dievčaťa či prichádzajúcej choroby rozpísaným na pár riadkov. Tieto drobné zápisky môžu súčasníka zasiahnuť nielen pre istú nadčasovosť, ale aj preto, že sa ich rozbitá forma hodí do rúk ponáhľajúcich sa ľudí, ktorí ešte stále chcú byť v kontakte s literatúrou, ale akosi nič poriadne nestíhajú. Vzhľadom na obsah textov bude v príkrom rozpore, ak si niekto bude túto knihu čítať cestou do práce, a nie kdesi pod orechom, jednou z funkcií literatúry je však aj unikanie. Čítanie Máraia sa podobá jazde na letiacom bumerangu, najprv sa dostanete do vzdialených časov a pocitov, aby vás to znenazdajky hodilo späť do reality.
StoryEditor