Ak je hovorca známy svojím nízkym vkusom, tak vetu, že si musíme prečítať nejaký Kód či Šifru, berieme s rezervou. My sami často pociťujeme nutkanie podeliť sa o nadšenie z nej s inými. Vtedy bezrozpačite hovoríme: Túto knihu si musíš prečítať! A sme priam urazení, keď druhá strana naše nadšenie neopätuje.
Istý známy spisovateľ a vytríbený čitateľ sa ma v istom známom a vytríbenom kníhkupectve pred inými vytríbenými čitateľmi spýtal, čo by som mu odporučil. Vtedy som nezaváhal, pretože som práve dočítal Ádáma Bodora. Nuž som povedal Okrsek Sinistra. A tŕpol som. Vytríbený čitateľ je aj rozmaznaný a náročný – čo ak neulahodím jeho vysokým nárokom? Samozrejme, mohol by som to zvaliť na autora, ale v tej chvíli som spontánne prebral zodpovednosť za kvalitu cudzieho textu na seba. Ako sa mi uľavilo, keď mi môj kolega pred ostatnými návštevníkmi kníhkupectva povedal, že mi je vďačný za ten objav. Ale moje odporúčania sa nie vždy stretli s takýmto úspechom. To, že Lanark škótskeho epika Alasdaira Graya pokladám za jednu z desiatich najfascinujúcejších próz 20. storočia, si so mnou myslí... – zatiaľ som nenašiel nikoho. A to som ho podsúval tým najfajnšmekerovatejším fajnšmekerom.
Neostáva nám nič iné, ani Alasdairovi, ani mne, len čakať, kým aj Slovensko uzná kvality tohto mýtotvorcu. Túto knihu si musíte prečítať! Ale čoby! V literatúre nikto nič nemusí, iba môže. Nie je to výborné?