Topiaci sa aj slamky číta. A ja sa často v živote topím vo výzvach, problémoch, nových úlohách. Odkedy si pamätám na seba, tak si pamätám, že som čítal. Najprv to boli obrázky v knižkách, potom aj knižky bez obrázkov, čítaval som pod perinou a pri zlom osvetlení. Či tu, či tam, všade čítam. Keď som v pohybe medzi ľuďmi, čítam ich tváre. Keď kráčam po meste, čítam nápisy alebo evidenčné značky áut. Ani by ste neverili, aká je to psina, keď má nejaký agresívny vodič značku BL – BO. Ale samozrejme, nástroje určené na čítanie sú najmä knihy.
Keď nečítam, necítim. Necítim sám seba sa. A keby som nečítal niekoľko dní, mám pocit vyprahnutosti. Takto si predstavujem abstinenčné prízraky (nie je to preklep). Ošúchaná sovietska anekdota hovorí, ako sa pýtali sovietskeho spisovateľa, či pozná Hemingwaya, Flauberta, Sartra a keď na všetky mená odpovedal net, vyslovil podivuhodnú vetu: Ja ne čitáteľ, ja pisáteľ. Ja som tiež pisáteľ, ale bez čítania by som rýchlo skončil aj ako spisovateľ. Lenže v týchto dňoch som ako ten sovietsky hlupák, pretože doslova nečítam preto, lebo píšem. Píšem rozľahlú knihu o skupine TEAM. Počúvam veľa ich hudby, premŕvam sa v archívoch fotografií, prepisujem ich výpovede, ale nečítam. Jednoducho sa nedá. Denne píšem 16 – 18 hodín a nedokážem prečítať ani nápis na škatuľovom mlieku. Ale už sa toho neviem dočkať! Len počkaj, hovorím si, dopíšem túto tehlu, a ako sa do teba pustím, čítanie!