S manželom Elvisom Costellom sa venujete hudbe už dlho, ale ako ju dnes vnímajú vaši šesťroční synovia?
Začali ju počúvať v aute. Obľúbili si kapelu Elbow z Manchestra, nový album Patti Smith, prekvapivo sa im páči Radiohead, o ktorých hovoria, že sú z vesmíru, a radi tiež počúvajú Beatles. Nedávno som bola za Paulom McCartneym a syna Dextera som vzala so sebou. Obľúbil si jednu pesničku z albumu Revolver a chcel sa na to osobne spýtať. Deti si, samozrejme, neuvedomujú, že McCartney je celebrita, pripadá im normálne, že si s ním podajú ruky, a berú ho len podľa toho, či sa im páči jeho hudba. A tak to má byť. Nepozerať sa na slávu, ale brať muziku od srdca.
Pristupovali ste s producentom T-Bone Burnettom rovnako aj k novému albumu Glad Rag Doll?
Povedali sme si, že chceme rozprávať kvalitné príbehy a hovoriť pravdu. Znie to banálne, ale na začiatku naozaj viac nebolo. T-Bone je jedinečný, má svojich muzikantov, má svojich majstrov zvuku aj štúdiové triky, a každej platni urobí atmosféru, ako v tomto remesle nedokáže nikto iný. Znie to potom ako vo filme. Išla som za ním preto, lebo som vedela, že nikto iný by nedokázal vziať pesničky z dvadsiatych rokov a upraviť ich tak, aby dávali zmysel aj dnes.
Rozumeli ste si s novými muzikantami?
Najviac s gitaristom Markom Ribotom. Obyčajne ma sprevádza Anthony Wilson, ale Ribot je mojím tajným gitarovým obľúbencom. Keď som vyrastala, počula som ho hrať zo všetkých albumov Toma Waitsa. A napríklad taká Ribotova súčasná kapela Ceramic Dog, to je tiež jazda. Ribot má hrozný ráz, niekedy skoro pankáčský, ale pritom dokonale pozná jazzové štandardy a vie krásne zahrať napríklad aj pesničky Bixeho Beiderbecka z dvadsiatych rokov. To som presne potrebovala.
Prečo ste sa vlastne rozhodli pre prevzaté piesne práve z dvadsiatych rokov?
Nedávno som sa s oteckom preberala starými notami a hlavne vinylmi. Sedeli sme spolu ako za starých čias, s hudbou, ktorú som si matne vybavovala z detstva. Inak viete, že moji rodičia môjho starého otca z otcovej strany sa pôvodne narodili v Československu? Takže svojím spôsobom mám korene v Prahe. Pôvodne sa volali Královci, to až dedko si pridal to druhé L, aby si v Amerike nepripadal cudzo.
Viete o nich niečo viac?
Nič zvláštne. Česky viem len jediné slovo: „pupík“. Ale toto všetko na novom albume nejako prehovára. Zdá sa mi, že je niečím osobný, asi ako keď som na Vancouver Islande pred rokmi robila svoju autorskú platňu s manželom Elvisom Costellom nazvanú Girl in The Other Room. Zase sa mi do hudby vrátilo niečo, čo tam v posledných rokoch chýbalo.
Girl in the Other Room bol neobyčajne krásny album. Prečo ste naň nikdy nenadviazali?
Pretože ho mám spojený s ťažkými časmi, osobnou krízou, so smrťou mamy, a čoskoro nato zoznámením sa s Elvisom a založením vlastnej rodiny. Potom som otehotnela a chcela som si urobiť radosť niečím veselším. Natočila som album s big bandom Geralda Claytona, potom platňu Quiet Nights, pretože sa mi cnelo po hlavnom aranžérovi Clausovi Ogermanovi, a to autorstvo medzitým niekam zapadlo.
A zatiaľ ho stále hľadáte?
Písanie pesničiek mi ide ťažko. Keď ma posadíte za klavír, dokážem improvizovať celé hodiny, ale sústrediť sa a vymýšľať kostru piesne aj s textom, to jednoducho nie je moje. Veľmi sa pri tom trápim. No neberiem to ako prehru, človek sa má zmieriť s tým, že sa mu nemôže dariť všetko, a zariadiť sa podľa toho. Pripadám si, že svoj tvorivý potenciál dostatočne vybíjame priamo v improvizácii. A takto nejako to beriem.
V novinke niekde na klavír skoro nesiahnete. Napríklad v pesničke Prairie Lullaby, tu máte asi od Jimmieho Rodgersa?
Áno, vychádzala som z jeho verzie. Je to pesnička z Tin Pan Alley, celého toho skladateľského domu a spolku, z ktorého vzišla najlepšia hudba dvadsiatych rokov. Je to pekná vec, však mi trvalo tri roky, kým som prišla na to, ako ju uspokojivo zahrať. To, ako sa tam spieva, trochu súvisí aj s mojimi deťmi, pretože ide o uspávanku, a aj s mojou mamičkou, ktorá sa narodila v americkej stepi.
Keď v piesni len spievate a nehráte na klavír, máte odvahu postaviť sa zo stoličky pred mikrofón?
Nejaký čas som nad tým uvažovala, ale som dosť hanblivá. Keď sa postavím, neviem, čo so sebou robiť, kam strčiť ruky, ten svet zabávačov, ktorí sa chytajú za brucho a držia pri tom mikrofón, je mi cudzí. Na stoličke je to lepšie. Držím sa toho, čo mi pred rokmi povedal Tommy LiPuma: keď je ti dobre za klavírom, zostaň za ním. Takže aj keď v nejakej piesni skoro nehrám, spievam od klavíra a aspoň si predstavujem, že pri tom niečo robím s prstami.
Na albume je aj divadelne poňatá pieseň When The Curtain Comes Down, zachovala sa iba v jedinej verzii od starého herca Georgea Jessela?
Je to úplne neznáma vec. Nasmeroval ma k nej Elvis, ktorý v nej pekne od pľúc recituje pár slôh. Myslím si, že na dojem z celého albumu vplýva táto skladba najviac, je viac filmová alebo divadelná, ako z nejakého vaudeville alebo starého muzikálu. Neviem, prečo mi znie ako odniekiaľ z ďalekého východu Európy. Má v sebe taký čierny humor, toho správneho ducha dvadsiatych rokov.
Svoje urobil aj klavír Steinway z roku 1890, na ktorom ste platňu natočili?
Piana majú dlhú životnosť, tie zachované, o ktoré bolo dobre postarané, prežijú aj niekoľko generácií. Tento konkrétny nástroj ma niečím očaril. Má hrozne temný, špinavý a niečím nepríjemne rozťahaný zvuk, dosť ťažko sa naň hrajú zložitejšie kilá a navyše má hrozne vytiahnutý vyšší register. Preto som sa snažila hrať jednoducho a vecne, ako si to ten nástroj žiadal. Vo finále ma to ako pianistku úplne premenilo. Mať takých klavírov viac, to by bolo inšpirácie. To by bolo albumov.
Kto je Diana Krall
Narodila sa 16. novembra 1964 v kanadskom meste Nanaimo. K hudbe ju viedli rodičia a svoj prvý album Stepping Out vydala v roku 1993, odvtedy má na svojom konte ďalších desať vrátane novinky Glad Rag Doll. Známa je aj svojou spoluprácou so svetovými hudobníkmi, v roku 2003 sa vydala za Elvisa Costella. Na Slovensku už vystupovala v roku 2009, tohtoročný koncert však napokon zrušila.
V Prahe vystúpi 12. novembra s piesňami z práve vydaného albumu Glad Rag Doll. Na ňom účinkujú bubeník Jay Bellerose, basista Dennis Crouch, gitarista Marc Ribot a klávesista Keefus Green. Tento spolok v štúdiu najčastejšie využíva producent dosky T-Bone Burnett, ktorý dostal Grammy za soundtrack k filmu Braček, kde si? aj za pieseň z nedávnej snímky Crazy Heart a producentsky je podpísaný napríklad aj pod albumom Roberta Planta s Alison Krauss, doskami speváčky Cassandry Wilson a z posledného času aj bluesmana BB Kinga alebo pesničkára Jakoba Dylana.