Keby vám tieto príbehy niekto porozprával, nebudete veriť. V hlavnom programe MFF Karlove Vary sa objavili príbehy, ktoré by ste nevymysleli ani keby ste blúznili v štyridsaťstupňových horúčkach.
Írsky filmár a príležitostný filmový kritik Mark Cousins priviezol do Karlových Varov svoj nový film What Is This Film Called Love (Čo je to za film o láske), natočený v Mexiku. Film sa premietal v hlavnom programe mimo súťaže. Cousins natočil film počas troch dní údajne s rozpočtom desať libier, a to malou digitálnou kamerou. Túto kameru nosí so sebou i v Karlových Varoch a ukazuje ju turistom pri Vřídle (najväčší prameň termálnej vody v Karlových Varoch, pozn. red). Film si Cousins sám produkoval a distribuuje. Hrdinom filmu je Cousins sám. Vystupuje ako filmár, ktorý sa neskôr zmení v ženu, ktorá nahovorila k jeho filmu komentár.
Rozpráva svoje dojmy z Mexika, kde vedie imaginárny rozhovor so sovietskym filmárom Sergejom Ejzenštejnom. Ejzenštejn sa totiž v Mexiku zdržiaval v roku 1931 a snažil sa tam natočiť film Nech žije Mexiko, no kvôli finančným problémom film nedokončil. Natočený materiál bez jeho súhlasu použil hollywoodsky producent Lesser pod názvom Thunder over Mexico. Cousinsovo uvažovanie o osude filmu a osude ľudí je podfarbené aktuálnymi správami napríklad o tom, že americká modelka Lindsay Lohan upratuje v márnici. Cousins s chuťou natáča aj pouličné demonštrácie namierené proti nenásytným bankárom, hovorí o baroku i socialistickom realizme, o mexickej revolúcii, o výlete s dievčaťom v Colorade, o väznici, kde sedel americký zločinec Charles Manson, o svojej dlhej ceste režiséra karavanom zo Škótska do Indie. Film predkladá úvahu o tom, či v časoch Ejzenštejna bolo v Mexiku tiež veľa bordelov a poučuje, že filmár by mal nakrúcať o veciach, o ktorých nič nevie. Cousinsov antifilm sa odohráva okrem Mexika aj v USA, Kanade a Škótsku a je oslavou bezcieľneho pohybu dnešnej civilizácie, keď ľudia neustále menia miesta svojho pobytu bez toho, aby vedeli prečo.
Druhý neuveriteľný príbeh bol premietaný priamo v medzinárodnej súťaži. Poľský režisér Jan Jakub Kolski rozpráva vo filme Zabiť bobra o nie veľmi presne identifikovateľnom človeku zvanom major, ktorý bol najatý ruskou soldateskou na operácie v Čečensku a Afganistane. Na poľský vidiek obklopený lesmi, poľami, lúkami a potokmi plnými bobrov sa po rokoch vracia dokončiť úlohu, konkrétne zabiť niekoľko ľudí, okrem iného mladú dievčinu menom Bezi. Tá sa do neho napokon zamiluje a utečie za ním, pretože jej vlastný otec, traktorista, ju doma znásilňuje. Major traktoristu rituálnym spôsobom podľa čečenského vzoru popraví, odreže mu prirodzenie a napchá mu ho do úst. Majora nakoniec popraví sama Bezi.
Karlovarské filmy sú jednoducho plné lyriky i krutosti, napätia medzi uveriteľným a neuveriteľným, medzi rozumným pozorovaním a nonsensom, medzi realitou a fikciou, medzi realizmom a mágiou. Pozoruhodné je, že sa nájdu diváci, ktorí prežijú každý neuveriteľný film. Takto charakterizuje medzinárodnú súťaž festivalu jeden bloger: „V tejto súťažnej lotérii sa strieda úchvatný majstrštyk s príšernou zlátaninou. Problém? Kdeže. Nudiť sa vo Varoch je umenie. Ja som len vyšiel zo sály a hneď som narazil na čajový kútik s Jirkom Mádlom. O tom, že nemá v hlave seno, ostatne viete z aprílového rozhovoru vo Filmstage. Urobím pár krokov smerom od Thermal na kolonádu a usmievajú sa na mňa v búdke dievčatá z Poupat. O ďalších pár desiatok metrov ďalej zase funguje tvorivá dielnička dabingu. Zahnem za roh a z lavičky mávajú Jů a Hele. Ani tí dovolenkujúci Rusáci mi už neprekážajú. Tým najlepším životabudičom je kvalitný film.“
A tak presne to v Karlových Varoch je. Filmoví maniaci tu hľadajú neuveriteľné veci a horúčku z filmov pijú ako liek žriedlovú vodu.
Z Karlových Varov píše Radovan Holub,
programový spolupracovník MFF Bratislava