Česká paráda kulminovala, slovenská sa ešte len rozbieha. Česká spoločnosť žije literatúrou nielen v sezóne udeľovania literárnych cien, ale po celý rok. Rubriky v novinách sú zaplavené recenziami na novovychádzajúce knihy, funguje tam čulý časopisecký život, otvárajú sa diskusie i polemiky.
Na Slovensku skapal pes – prečo by práve nie v literatúre, keď všade. Preto je chvályhodné, že ponad plochú krajinu apatie a nezáujmu sa sem-tam zdvihne nejaký veterný mlyn. Tu festivalík, tu ambiciózny projekt, tu čítačka, tu časopis, tu sporadická polemika. Sú to väčšinou individuálne výkony, bez opory v spoločenskej klíme a bez záujmu širšieho publika.
Dobre to vidno na porovnaní oboch Litier. Zatiaľ čo česká televízia týždne pred vyhlásením výsledkov avizovala, upozorňovala, dávala priestor nominovaným autorom a napokon urobila celoštátny parádny prenos (hádam až priveľmi honosný na tento žáner), slovenské médiá iba s neochotou informovali o vybraných finalistoch. Na prekvapenie mnohých tam neboli autori, ktorí sa tam očakávali (azda najviac Pavol Rankov s jeho Matkami, ktoré sú podľa viacerých profesionálnych čitateľov jeho doteraz najlepšou prózou.) Do finále sa dostalo viacero nových mien (Maroš Krajňak) alebo „outsiderov“, o kvalitách ktorých vedela iba hŕstka zasvätencov (Balla, Bindzár). To je dobrý trend. Celá Litera by sa však mala dostať zo zakliatia outsiderstva a stať sa celospoločenskou udalosťou. Vybrané mená, nech sa už stane víťazom ktokoľvek z nich, by si to zaslúžili.