V umení musí ísť o život, tvrdí slovenský výtvarník

Pred pár dňami ste získali cenu Dominika Tatarku za výnimočné dielo, ale paradoxne ste výtvarníkom. Aké to je byť úspešným vo viacerých smeroch?
Pre niekoho dar, pre niekoho trest. Všetci sme niečo obdržali a najväčším problémom je tomu svojmu spôsobu porozumieť a prísť mu na chuť. Keď si dá niekto métu, že bude všestranným umelcom, možno sa utrápi. Niekto všestranným umelcom nechce byť, ale z jeho činnosti to prirodzene vyplynie. Takže niečo skonči ako text alebo fotografia, niečo ako priestorová inštalácia či maľba. Ja sa do toho vôbec neštylizujem. V mojom veku som s tým už zmierený a nechávam sa viesť a prekvapovať.

A dokážete teda ešte prekvapiť aj samého seba?
Keby to neexistovalo, išlo by len o opakovanie už objavených vecí a o umení by sme mohli hovoriť len zo zotrvačnosti. Slovo prekvapenie je možno aj prislabé. Myslím si, že niekedy ide o život a človek sa musí vedieť rozhodnúť. Možno to vyzerá tak, že je to len nejaké hobby. V skutočnosti je umenie vážna vec. Každý človek, ktorého si umenie vyberie, to prežíva. Takže tieto rozhodovania nie sú nejaké "koketérie". Je to stávka. Môžete vyhrať, ale aj stratiť.

Takže vás cena neprekvapila.
Neočakával som to, pretože som nevydal literárnu knihu. Vydal som monografiu s vlastnými textami, ale priznám sa, že až teraz mi dochádza, že to je cena za kultúrny počin v širšom slova zmysle, nie za literatúru. Často ju dostali aj politológovia, historici. Bol som zaskočený a moja esej, ktorú som mal napísať o Tatarkovi, je odpoveďou na to, prečo som ju neodmietol.

Prečo by ste odmietali cenu?
Ja som Tatarku v osemdesiatych rokoch zažil. Robili sa také bytové stretnutia, na ktorých som mal možnosť byť, aj keď som zostal v relatívnej anonymite. A aj preto som sa rozhodol vypočuť si názor poroty a prijať ocenenie. Možno som rozmýšľal až starinársky, keď som zistil, že mi tú cenu pridelili. Samého seba som sa spýtal, za čo som ju získal. Veď som nevydal knihu. Myslím tým, klasickú beletristickú knihu.






Prečo sa teda výtvarník rozhodne písať?
Poraďte mi, koho sa mám na toto opýtať! Na to je ťažké odpovedať. Má to svoj príbeh a svoju históriu. Psychológ by na to mal svoju odpoveď a iný odborník tiež. Ja o to však nestojím a dokonca ma ani nezaujíma pravda o mne. Môže to byť z rôznych nedostatkov. Na druhej strane to však môže byť z pretlaku istého daru.

Daru? Chápe ho vaše publikum?
Veľa výtvarníkov alebo tvorcov hrá na istotu, pretože ju chce publikum. Paradoxne sa zdá, že chce byť prekvapované, ale väčšinou chce len potvrdzovať samých seba. Publikum sa nerado necháva zneisťovať, aj keď to možno vyzerá nelogicky. Pokiaľ si nájdu autora, do ktorého samých seba projektujú, chcú od neho, aby neustále potvrdzoval dosiahnuté. Výnimku tvoria autori, od ktorých sa čaká, že nebudú robiť práve to, čo sa od nich očakáva. Obecenstvo si potom ale zvykne na tento druh neistoty, ktorá je vlastne druhom istoty. Kultúra a umenie sú vec dohovoru.

A v čom spočíva tento dohovor?
V tom, že nie ja ako umelec vytváram jedinečnosť. Keby neboli iní ľudia a komentovanie toho, čo som urobil, tak to zostane mŕtve. Čo je to „zavesený obraz“? Veď to je len mŕtva vec. Mŕtve plátno, mŕtve farby, ale keď prídem ja ako divák do galérie, zrazu tie diela ožijú, pretože sa má kto na ne pozerať a pretože dáva tomu význam.







Prečo ste si vlastne zmenili meno na Monogramista T.D.?
Umenie a umelci dostanú istý dar. Niekto si ten dar uvedomí, niekomu sa nezdá byť dostatočný. Niekto si ten dar dokáže rokmi zveľadiť a niekto ho „prešantročí“. Jedna z tých možností ako prísť na to čím ste obdarovaný je pozretie sa na seba. Skúsiť vystúpiť z kruhu, v ktorom sa človek točí. Potom zistíte, že zmena mena bola u starých japonských majstrov jedna z výziev, ku ktorým smerovali. Do bodu majstrovstva, keď ich okolie začalo oceňovať. Meno si zmenili, aby mohli začať od začiatku. A na druhej strane som si vytvoril úspešné logo.

Tvrdíte tiež o sebe, že ste učiteľom pomalosti, je na to ešte v dnešnej dobe čas?
Chceme, aby na to bol čas? To je zásadná otázka. Baví nás tento spôsob? Tá únava, ktorá spoluvytvára náš spôsob života, je limitovaná. Nie som v tom osamotený. Nie je to len moja koncepcia. Slovo pomalosť sa začína dostávať do záujmu mysliteľov. Vyzerá to ako zázračná formulka, že nič nie je jednoduchšie ako vrátiť sa k tomu, čo už bolo. Ale nedá sa to. Žijeme v realite, v súčasnosti. Nás má zaujímať pomalosť v roku 2012.

Má pomalosť priestor aj medzi mladými ľuďmi?
Nemôžem presviedčať mladých ľudí, aby sa neponáhľali. To je nezmysel. No môžem im ukázať istý typ práce, kde je pomalosť zárukou kvality. Dnes sa všetko robí rýchlymi technikami. Sú ale napríklad stredoveké techniky, ktoré vás nepustia. Ak to zažijete, ten zážitok z vás urobí profesionála. Pomalosť sme vytlačili zo sféry, v ktorej tvoríme. V mnohých smeroch, napríklad vo filme, má pomalosť väčší priestor. Otázka je, ako naučiť návštevníka galérie dívať sa pomaly.

Čo to znamená?
Nie je to nič iné ako dívať sa viackrát. Vidieť a v druhej fáze uvidieť, čo ste predtým videli.


Kto je Dezidér Tóth
Je označovaný ako konceptuálny umelec. V roku 1972 ukončil Vysokú školu výtvarných umení. Od roku 1991 vyučuje dramaturgiu výtvarného materiálu a vedie Neateliér na VŠVU . V roku 1997 si zmenil občianske meno na Monogramista T.D. Je autorom viacerých kníh: Urob si masku, Noha k nohe, Nemá kniha. Za monografiu Monogramista T.D Nie som autor, som metafora získal cenu Dominika Tatarku za rok 2011.