Prišla mi pomerne hrubá obálka, na ktorej bol vzadu ako odosielateľ uvedený František Mikloško. Dnu bola jeho kniha. Na obálke bolo veľké X. X je nielen symbol pre neznámo, ale aj rímska desiatka. Kniha sa totiž volá Desať spravodlivých. Nie sú to pamäti politika. Ten najnespoľahlivejší a najskresľujúcejší prameň pre históriu sú pamäti politikov. Žiaden z nich nenapíše, aké svinstvá robil, každý sa prikrášľuje. A hoci bol František Mikloško jeden z mála slovenských politikov -- ostatní sú obyčajní straníci -- a jeden z mála poslancov, ktorí napĺňali zmysel tohto slova ("poslanie"), nepíše o sebe. Píše o "spravodlivých", o ľuďoch, ktorí nekradnú, nepodvádzajú, neklamú, ktorí sú verní (ľuďom i zásadám), ktorí vedia, že nie je v ľudských silách byť svätým, ale to neznamená, že nás musí zomlieť mlyn sveta. Našiel ich v našej sodome viac ako desať, a tak kniha prináša 42 portrétov či chvál alebo poukázaní na hodnotných ľudí a ich skutky. Nie sú to zaplatené PR článočky, ktoré majú celibriťku ukázať v tom najlepšom svetle. Ferko Mikloško nevie okiadzať ani sa falošne líškať. Iba s vďačnosťou a sebe vlastnou noblesou vydáva svedectvo. A toto papierové svedectvo sa nedá zobrať na ľahkú váhu -- je garantované jeho životom, jeho postojmi, jeho skutkami. Okolo nás bujnie publicistika negativity, vraždy sa už nielen registrujú, ale aj inšpirujú, aby bolo o čom písať. A aby sa kupoval páchnuci obsah zabalený do lesklého obalu. Kniha Františka Mikloška je nanajvýš potrebná. Prináša svedectvo s vysokou dokumentárnou hodnotou, ale sama pripomína hodnoty. Hoci je osobná a autentická, nič neskresľuje a nefalšuje.