Snímka: F. Kratochvíl
Onedlho prichádzate na Slovensko s muzikálom Bedári, ktorý u vás v Mestskom divadle Brno hráte už viac ako tri roky. Čo vás lákalo na tomto predstavení?
Keď som pred rokmi v Národnom divadle pripravoval muzikál Ptáci, umožnili mi vycestovať do Londýna, aby som sa mohol konfrontovať s veľkou produkciou. A tak som z prvého radu videl spievať práve Jeana Valjeana z Bedárov jeho modlitbu, čo bolo niečo, čo som dovtedy nezažil. Bol to silný impulz, tak som sa začal zaoberať hudobným divadlom. Ale inak je to najmä pre to, ako je výnimočne napísaný, ako je skonštruovaný príbeh, hudobná výbava – spojené s talentom tvorcov.
Predstavenie videlo viac ako 55 miliónov ľudí po celom svete a drží aj rekord v počte naraz hraných produkcií, v čom je jeho súčasnosť?
Každý z nás premýšľa o existencii človeka, o jeho osude, o to viac, keď sa môže identifikovať s hlavným hrdinom. Okolnosti Francúzskej revolúcie, obrovská bieda, nepokoje a nespokojnosť ľudí s vládou svojej krajiny, to sú stále aktuálne a neprekonané témy.
Aké náročné je vytvoriť veľkolepú inscenáciu s kvalitnou produkciou a obrovským orchestrom, aká bude aj u nás?
Je to ťažké, ale ja osobne, napríklad, považujem za zlý zvyk niektorých produkcií nehrať so živým orcherstrom. To veľmi uberá zo zážitku. To, že to nie je rozvinuté ako všade vo svete, súvisí aj s počtom obyvateľov. Veľký muzikál vždy fungoval na turizme a vo veľkých metropolách. Náročné náklady sú na druhom mieste, hneď za dobrými hercami a tvorcami, ktorí, samozrejme, musia byť dobre zaplatení. Plus dekorácie, kostýmy či získanie práv. Ak by sme chceli napríklad získať Fantóma opery, stálo by to 15 miliónov eur. I tak sa o muzikále hovorí, že je to tretí najvýhodnejší biznis, hneď po obchode so zbraňami a bielym mäsom.
Naozaj je stále vo svete taký záujem o muzikál?
Som o tom presvedčený, je to jeden z mála divadelných žánrov, ktorý sa rozvíja. Každý týždeň je v Európe premiéra nového hudobného diela. Dnes sa už netvorí opereta, zriedka operné diela, tak všetci komponisti vyžadujú, aby herci na javisku spievali tak, ako sú zvyknutí z médií. Tvorí sa hudba, ktorá používa mikrofón, čo je druh žánru, ktorý teraz štartuje. Začínajú sa používať prostriedky, ktoré sa kedysi nemohli.
Ale návštevnosti pomáha napríklad i povesť muzikálu.
Áno, ľudia majú radšej istotu, idú na to, čo poznajú, neradi skúšajú niečo nové. Nie je to úplne v poriadku, ale z obchodného hľadiska s tým treba kalkulovať.
Až tak, že aj v dnešných zložitých časoch vám to vychádza?
Financovanie kultúry je náročné i u nás, ja sám sa angažujem za také zmeny v správe, aké sú v iných európskych mestách. No na druhej strane, keď k nám prídu kolegovia z iných krajín, sú veľmi prekvapení, čo vsetko sme dokázali a s akými agentúrami spolupracujeme. To však súvisí s obrovským záujmom ľudí, a my sme drahé divadlo. Chcelo to kontinuálnu prácu, čo nás dnes zaraďuje do európskej siete divadiel.
Neprekvapilo vás preto nič ani na takej svetovo známej inscenácii, ako sú Bedári?
Nie, prekvapilo ma, ako je to dielo úžasne vymyslené. Ako divák som mal totiž pocit, že tam musia byť obrovské zbory, keďže stále bolo plné javisko. Ale autori to vymysleli tak, že je tam 11 mužov a 10 žien, ktorí sa stále prezliekajú, nezídu z javiska a tvoria tak 10 až 11 postáv. Vyriešiť ten hlavolam, kto má v ktorej chvíli hrať koho a v akej hlasovej polohe, bolo ťažké.
Sú aj kvôli muzikálovej tradícii lepší herci v Česku?
Veľa našich hercov sú absolventi Janáčkovej akadémie a z nich je veľká časť aj zo Slovenska. Aj v Bedároch v Bratislave budú zastúpení Slováci, ktorí sa už po čase domestikovali v Brne, môžeme si teda stále vyberať najlepších. A mať tak veľa kvalitných hercov a ich dvojnásobok na alternovanie, čo v iných divadlách v Čechách i u vás nie je, a to sa ukáže na kvalite.
Napríklad v pražských divadlách?
Nebudem hodnotiť, vážim si ich a sú to moji priatelia, ale je to o tom, že veľmi rýchlo sa ukáže rozdiel medzi hviezdami a pseudohviezdami, na ktoré sa niekedy stavia, čo je na škodu. Ale to napríklad v Londýne neriešia, divadlo je fenomén v mieste, kde sa dodohráva.
Vás však v Londýne poznajú, aké ohlasy počujete najčastejšie?
Máme dobré hodnotenia teamworkovej práce, vyzdvihujú nás ako dobrú partiu s výnimočným výkonom na čele.
Kto je Stanislav Moša
Narodil sa 12. februára 1956 v Novom Jičíne. Český režisér, textár a libretista vyštudoval hudobno-dramatický odbor Štátneho konzervatória v Ostrave a činohernú réžiu na brnianskej JAMU. V roku 1990 sa stal umeleckým šéfom a v roku 1992 riaditeľom Mestského divadla Brno. Režíroval viac ako 120 inscenácií a pôsobil aj v zahraničí, napríklad v Nemecku, Taliansku alebo Slovinsku. Jeho nápadom bola aj realizácia Súdobej hudobnej scény Mestského divadla Brno. Vo svojom repertoári má také muzikály ako West Side Story, Jesus Christ SuperStar či My Fair Lady.