Michal Miloslav Hodža bol popredný reprezentant, ideológ a organizátor slovenského národného hnutia v polovici 19. storočia. Spolu s Ľudovítom Štúrom a Jozefom Miloslavom Hurbanom patril k trojici završiteľov historického procesu slovenského národného obrodenia.
Pred 140 rokmi, 26. marca 1870, Hodža, spisovateľ, jazykovedec, evanjelický farár zomrel v Českom Těšíne, kde od roku 1867 žil v exile. Pripomíname si významné medzníky jeho života.
Michal Miloslav Hodža sa narodil 29. septembra 1811 v Rakši v okrese Turčianske Teplice. Na lýceu v Bratislave sa angažoval v Spoločnosti česko-slovanskej a bol zástancom biblickej češtiny ako spoločného literárneho jazyka Čechov, Moravanov a Slovákov, Kollárovej slovanskej koncepcie a idey národnej jednoty česko-slovenskej. Štúdiá dokončil na teologickej fakulte univerzity vo Viedni a v roku 1837 ho vysvätili za evanjelického farára. Do roku 1862 bol farárom v Liptovskom Mikuláši.
Hodža bol hlavným organizátorom národnoobrannej petície, tzv. Slovenského prestolného prosbopisu, a členom delegácie slovenských evanjelikov, ktorá v júni 1842 odovzdala Prosbopis na panovníckom dvore vo Viedni. V novodobých dejinách Slovákov to bolo prvé verejné tlmočenie národných požiadaviek na najvyššom vládnom fóre habsburskej monarchie. V lete 1843 na schôdzi v Hlbokom a u Jána Hollého na Dobrej Vode bol Hodža účastníkom porád so Štúrom a Hurbanom o prijatí stredoslovenčiny za základ nového celonárodného spisovného jazyka. Bol spoluzakladateľom (na jeho fare v Liptovskom Mikuláši) a predsedom spolku Tatrín (1844), ktorý akceptoval stredoslovenskú slovenčinu. Ako predseda Tatrína získal pre stredoslovenskú slovenčinu mnoho prívržencov bibličtiny, čím prispieval k prekonávaniu konfesionálno-jazykových bariér a k vytváraniu národnej jednoty. Hodža bol spoluautorom slovenského národnorevolučného programu, sformulovaného v mikulášskych Žiadostiach slovenského národa v roku 1848 a v tom istom roku sa ako delegát zúčastnil na Slovanskom zjazde v Prahe. Spoluorganizoval slovenské povstanie - počas septembrového povstania v roku 1848 bol členom prvej národnopolitickej reprezentácie - SNR.
V roku 1859 sa podieľal na vypracovaní Protestantského patentu a zasadzoval sa za reorganizáciu vnútornej správy protestantských cirkví v Uhorsku. Presadzoval jeho uvedenie do života vo svojej farnosti v liptovskom senioráte a na celom Preddunajskom dištrikte. V jeho realizácii videl dôležitý prostriedok, ako vylúčiť vedúcu úlohu maďarských svetských kruhov a šľachty v riadení cirkvi a využiť ho v rozvoji školstva, kultúry a iných potrieb slovenského národa.
Z miesta farára v Liptovskom Mikuláši ho v roku 1862 suspendovali a zakázali mu vykonávať cirkevnú službu v celom Uhorsku. Dlhoročný boj o platnosť tohto uznesenia nakoniec Hodža prehral. V auguste 1967 ho na nátlak maďarských kruhov definitívne penzionovali a donútili odísť do exilu. Odišiel do Českého Těšína.
Literárne bol činný v čase bratislavských štúdií v almanachu Plody. V porevolučnom období sa Hodža opäť vrátil k básnickej tvorbe. Vo svojich básňach vyjadril vieru v kresťansko-slovanskú obrodu ľudstva. Písal rozsiahle skladby plné fantastických a mystických prvkov a náboženského chápania sveta, čím sa zaradil do mesianistického prúdu v slovenskej literatúre (báseň Matora).
Ako spolukodifikátor spisovnej slovenčiny napísal obranný spis Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo (1847) a ďalšie spisy, v ktorých vysvetľoval dôležitosť prijatia spisovnej slovenčiny, pričom sa zaslúžil o jej úpravu do takmer súčasnej podoby, čo v roku 1852 uzákonila tzv. hodžovsko-hattalovská reforma.