Národné noviny, ktoré boli pokračovaním Peštbudínskych vedomostí, začali vychádzať v Martine 13. marca 1870. Pôvodne boli tlačovým orgánom Slovenskej národnej strany, neskôr Agrárnej strany a Demokratickej strany. Vychádzali až do roku 1948.
Po revolúcii 1848-49 v období bachovského absolutizmu nastal úpadok slovenského novinárstva, ktoré sa znovu začalo rozvíjať až v matičných rokoch. Kým v rokoch 1850-1860 vychádzalo 11 novín a časopisov, v matičných rokoch to bolo až 46 tlačených a 11 rukopisných periodík.
19. marca 1861 vyšlo prvé číslo Pešťbudínskych vedomostí s podtitulkom Noviny pre politiku a literatúru. Boli to druhé samostatné politické noviny Slovákov (prvé boli "Slovenskje národňje novini"). Noviny vychádzali v Budapešti dva razy do týždňa a boli reprezentantom tzv. Starej školy - konzervatívnych maloburžoáznych vrstiev. V porovnaní so Slovenskými národnými novinami nemali Pešťbudínske vedomosti taký pokrokový politický program ani také bohaté spravodajstvo zo slovenských krajov. Udržiavali sa pri živote iba za pomoci celonárodných zbierok.
Pešťbudínske vedomosti pre štrajk typografov prešli do Martina, kde od 13. marca 1870 začali vychádzať pod názvom "Národnie noviny". Od 2. januára 1873 sa stali tlačovým orgánom Slovenskej národnej strany. Ich spravodajstvo však v porovnaní s Pešťbudínskymi vedomosťami bolo ešte chudobnejšie, správy vychádzali oneskorene, nezlepšila sa ani grafická úprava novín, čo bolo hlavnými príčinami malého počtu predplatiteľov. Tieto nedostatky sa pokúšali odstrániť zodpovední redaktori Mikuláš Ferienčík, Viliam Paulíny-Tóth, Andrej Černiansky a Ambro Pietor okrem iného aj uverejňovaním beletristických diel s historickou a vlasteneckou tematikou, literárnych kritík a životopisov významných osobností.
Po vzniku ČSR sa Národné noviny, ako jediné celoslovenské politické noviny, stali denníkom a do roku 1921 orgánom zjednotenej Slovenskej strany národnej a roľníckej. Po roztržke medzi národniarmi a agrárnikmi vplyv i náklad Národných novín začal upadať. Redakcia sa v januári 1936 presťahovala do Bratislavy, kde ich od 12. februára 1939 vydávalo Konzorcium Národných novín na čele s Jánom Paulínym-Tóthom. V júli 1939 sa redakcia, ktorej sa ujal Fedor Jesenský, presťahovala do Martina. Z orgánu konzervatívnych národniarov sa Národné noviny postupne stali tribúnou buržoáznych opozičných skupín, ktoré vyjadrovali nesúhlas s režimom v Slovenskom štáte. Preto boli často cenzurované a konfiškované.
Po vypuknutí SNP ako jediné legálne noviny pod vedením Júliusa Barča-Ivana prešli na stranu povstalcov a stali sa orgánom revolučného ONV v Martine. Začiatkom septembra 1944 sa redakcia presťahovala do Banskej Bystrice. Necelý mesiac (27.9.-24.10.1944) reprezentovali záujmy buržoáznodemokratického bloku a takmer dva roky boli regionálnym orgánom Demokratickej strany (DS) v Martine. Na začiatku roku 1948 začali vychádzať v Bratislave ako denník pod redakciou Jána Kováčika. Národné noviny skončili svoje účinkovanie 29. februára 1948 ako nezávislý týždenník.
Encyklopédia Slovenska, Veda, Vydavateľstvo SAV, Bratislava 1979/1982
Slovensko, Kultúra, Obzor, Bratislava 1980
www.sns.sk, www.juls.savba.sk, www.osobnosti.sk