Entropou postavil na nohy celú Európsku úniu. Tvrdí, že kontroverzný nie je, hoci všetky jeho diela rozdeľujú spoločnosť. Rád mystifikuje a žartuje. Nemožno ho vo všetko brať úplne vážne. Český výtvarník David Černý.
Prvýkrát ste na seba upozornili v roku 1990, keď ste na pražské Staromestské námestie umiestnili plastiku trabanta na nohách, ktorá symbolizovala exodus občanov bývalej Nemeckej demokratickej republiky cez západonemeckú ambasádu. Minulý rok ste k výročiu 21. augusta 1968 vytvorili ružový tank a upozornili tým aj na prebiehajúcu vojnu medzi Ruskom a Gruzínskom. Ste provokatérom aj v osobnom živote, alebo iba v umení
Ja vôbec nie som provokatér. To len niektorí ľudia to o mne hovoria.
Takže nevytvárate ani provokatívne diela, hoci vaša obrovská plastika Entropa, ktorú ste urobili pre české predsedníctvo Európskej únie, vyvolala pobúrenie, hnev aj úžas Európanov?
Povedal by som, že nie.
Sú teda vaše diela konvenčné?
Čo je konvencia? Nie sú to zátišia krajiniek, ale povedal by som, že sú to také obyčajné veci.
Čiže iba otvorene hovoríte cez to umenie, čo si myslíte?
Áno. To je ono.
Väčšinový názor nemusí byť správny, ale vo všeobecnosti vás médiá označujú za provokatívneho a kontroverzného umelca.
Tie dve slová už neznášam. Včera som sa dočítal v takom „plátku“ Prahy 5, že kontroverzný je aj miestny starosta Milan Jančík, to je taký „váš Slota“, veľká hanba Prahy.
Ale umelci bývajú radi, ak nosia nálepku kontroverznosti. Pre vás je toto označenie negatívne?
Nie je negatívne, ale v živote by som ho v súvislosti so sebou nepoužil.
Ako by ste sa teda opísali?
Som roztomilý, sympatický, príjemný, sladučký, plyšový, mäkučký.
Robíte si žarty z každého alebo máte pred niekým aj rešpekt?
No, mať rešpekt. Ja neviem, ťažko povedať. Napríklad pred svojou zubárkou alebo chirurgom.
A pred spoločenskými alebo politickými autoritami, ktoré pranierujete vo svojich umeleckých dielach?
Veď ja sa pred nimi schovám, som pred nimi maličký. Keď ich vidím, tak v tej chvíli na mne samovoľne narastie oblek.
Skúsme sa zhovárať vážne.
Ja som vážny. Ako mŕtvola. Myslíte si, že je niečo vážnejšie ako mŕtvola?
A vy by ste vo svojich dielach použili mŕtvoly ako napríklad britský umelec Damien Hirst
Nie. Ale keby ich bolo veľa, napríklad 50 alebo 60, tak možno áno. Ale zožeňte mi toľko mŕtvol!
Vyjadrili ste sa že, že používanie mŕtvol v umení vám odpudzuje.
Mne sa to nepáči! Niekto sa rád hrabe v mŕtvolách, ja sa radšej hrabem v živých.
„Pohrabali“ ste sa aj v jednotlivých krajinách Európskej únie, keď ste vo svojej plastike Entropa zobrazili otvorene ich problémy a stereotypy. Ako sa pozeráte s odstupom času na toto dielo?
Už ho neznášam. Nainštaloval som ho teraz v pražskom DOX-e. Zhorela nám pri tom elektronika, takže sme sa s tým ešte ďalších 14 dní museli zdržiavať. A už sa s tým viac nemienim zaoberať. A už nechcem odpovedať na otázky týkajúce sa Entropy okrem jedinej jednej otázky: Predáte ju?
A predáte ju?
Samozrejme, že ju predám.
A za koľko?
Za veľa.
Chcete sa Entropy zbaviť?
Úplne. To je naozaj jediný môj cieľ.
Takže túto plastiku asi nepovažujete za svoje vrcholné dielo?
Nie, to naozaj nie.
A ktoré to teda je?
Vrcholné dielo je pre mňa urobiť partnerke orgazmus.
A umelecké, napríklad také, ktoré ste vystavovali?
Ja si myslím, že pekný orgazmus sa dá aj vystaviť. To je umenie života.
Prečo sa angažujete politicky v umení? Má sa politika a umenie spájať?
Vôbec nie. To by malo byť zakázané! Ja by som to zakázal, keby som bol diktátor – Hitler alebo aspoň Goebbels, alebo aspoň Mečiar!
Prečo?
To nemá nič spoločné. Je to kontraproduktívne, a to sa ruší. Keby som sa nestaral do politiky, mohol som urobiť veľa pekných sôch! A namiesto toho sa otravujem s debilnými politikmi.
Tak prečo to robíte?
Lebo ma hnevajú! Do nepríčetnosti. Nemám televíziu a chcem sa odnaučiť čítať, aby som ich nemohol sledovať.
Veria ľudia vašim dielam?
Dúfam, že nie. Tam niekde v Bruseli mi na to skočili, dosť sa „napálili“.
Aj na váš ružový tank „skočili“, nie?
Na ten stále niekto skákal, liezol. Áno, to bolo také ružové, že to priťahovalo.
Vy si užívate tých povestných warholovských 15 minút slávy s každým škandálom, však?
Ale ja za to nemôžem. Škandáliky sa na mňa lepia.
Ako ste vlastne dostali k umeniu?
Úplným omylom. Rodičia boli umelci. Takže som hovoril, že s tým nechcem mať nič spoločné, čo sa mi aj dlhý čas darilo. A potom si idem po ulici, zrazu som narazil na niečo fialové, s 15 nožičkami, šesť metrov vysoké, a hýbalo sa to. A mne sa to zdalo veľmi divné a rozhodol som sa, že by som chcel robiť podobné veci.