Máte za sebou účinkovanie v muzikáloch, pracovali ste ako hlasová poradkyňa, teraz sa prevažne venujete spevu. Kedy ste sa cítili najviac vo svojej koži?
Stojím si za všetkým, čo som robila. Sú to všetko skúsenosti, ktoré ma formovali. A aj vďaka nim som sa dostala tam, kde dnes som. Boli to vždy činnosti, ktoré ma doviedli na cestu, kde som začala hľadať, aby som neskôr nachádzala také výrazové prostriedky, ktoré ma priviedli až na toto miesto, ktoré ma logicky momentálne najviac uspokojuje. Džez, to je veľa informácií na to, aby ich človek obsiahol, nestačí na ne jeden život. A naopak, je v ňom záruka, že stále je z čoho čerpať a niečo nové nachádzať. Netvrdím, že budem celý život spievať ortodoxný džez, som ešte dosť mladá a mám možnosť nájsť si svoj vlastný jazyk.
Inklinovali ste k džezu odmalička?
K džezu som sa dostala úplnou náhodou. Cez všeko to, čo ma nútilo stále hľadať. Keď ma niečo neuspokojovalo, hľadala som niečo iné. Tak sa mi do cesty dostalo množstvo ľudí a informácíí. Vedome som sa džezom začala zaoberať relatívne neskoro, v 27 rokoch. Keď sa však spätne obzriem, už predtým som inklinovala k džezu, len som to nevedela.
Aj napriek tomu, že džezové festivaly a koncerty sa na Slovensku rozmohli, tento hudobný žáner nemá na Slovensku stabilnejšiu základňu. Snažíte sa svojou tvorbou, prejavom, džez spopularizovať?
Všetko, čo sa pre hudbu na Slovensku robí, je stále málo. Hudobná výchova je v zlom stave. Aj keď nastupujúca generácia veľa mení – ľudia chcú dať o sebe vedieť, chcú stále niečo organizovať. Pred nedávnom som bola na jednej súťaži vo Fínsku. Fínov je približne toľko čo nás a majú len cez leto 29 džezových festivalov. Fínska kultúra má však veľkú podporu vlády aj obyvateľov. U nás pojem džez v legislatíve ani neexistuje. Predsudky voči alternatívnym žánrom vznikajú hlavne kvôli neinformovanosti.
V rámci projektu Jazz Goes To School predstavujete študentom nielen históriu džezu, ale aj nové možnosti vyjadrovania. S akým ohlasom sa projekt stretol?
Keď sme tento projekt rozbiehali, neočakávali sme vôbec nič. Povedali sme si, že to skúsime, veď sa snáď v každom kúte Slovenska nájde zopár tínedžerských džezových nadšencov. Dúfali sme, že projektom sa nám aspoň trochu podarí naštrbiť predsudky voči žánru. Nakonec sme mali veľmi dobré referencie nielen od tých, čo koncert videli, projekt mal slušnú odozvu aj v médiách, ba dokonca sa začali hlásiť samotné školy, aby ho mohli vidieť aj ich žiaci. Zastrešovateľ projektu – Slovenská sporiteľna má záujem v projekte pokračovať. Boli to pozitívnje veci, ktoré prišli potom. Som rada, že sa nakoniec ukázalo, že nie je pravda, že o tento žáner na Slovensku nie je záujem.
Prečo ste vo vzdelávacom projekte ponúkli mladému divákovi práve fúziu džezu s hip-hopom?
Dnes sú fúzie už bežné, všetko je veľmi poprepájané. Džez a hip-hop existujú spolu už dávnejšie. Mladí ľudia si doteraz pri slove džez predstavujú hudbu z 20. – 30. rokov minulého storočia, že je to hudba pre intelektuálov a staré babky. Ukázali sme im, že sa mýlia. Skladba Summertime je všeobecne známa. Napríklad DJovia vo svete robili rôzne remixy na skladby, čo boli pôvodne témy, ktoré zložili džezoví hudobníci ako napríklad Herbie Hancock. Masy tú hudbu milovali, hoci nevedeli, kto je pôvodný autor. Oslovili sme Čistychova, a vychádzali sme z toho, že džez bol v čase svojho vzniku tiež určitou revoltou. Čo sa týka rytmizovania – je to isté, ako pri hip-hope. Text sa rytmicky zadeľuje, aby mal flow a dosahuje tak výrazovú umeleckú hodnotu a to je pre oba žánre spoločné. A tiež to, že v oboch prípadoch je základ v afrických rytmoch.
Cez víkend sa na Zelenej vode koná Open Jazz Fest, na ktorom vystupujete. Tešíte sa na festivalovú atmosféru, alebo máte radšej koncerty?
Častejšie spievame v kluboch ako na open air festivaloch. Je pravda, že komorné koncerty sú zaujímavejšie, pretože človek sa môže viac hrať s farbami. Veľké festivaly sú zas dobré v tom, že na ne príde veľa ľudí a interpret sa dostane k širšiemu publiku. Pre hudobníka je to zaujímavé aj tým, že sa úplne inak volí repertoár do klubu a úplne inak na open air festivaly. Povedzme tú istú skladbu môže interpretovať rôzne a môže vytvoriť iný aranžmá.
Študujete na najprestížnejšej európskej univerzite Kunstuniversität v Grazi. Bolo vašou métou dostať sa na túto univerzitu?
Vôbec to nebola to moja méta. Do Grazu som sa nechystala ísť. Keď som sa vrátila z jedného môjho angažmá, uvedomila som si, že chcem robiť len hudbu. Začala som si budovať repertoár, hrávala som po kluboch a povedala som si, že pôjdem do Ameriky. V New Yorku som chcela začať brať hodiny spevu, chodiť po kluboch a nasávať atmosféru. V tom čase ma však oslovil Boris Čellár a začali sme hrávať s All Time Jazz Trio. Boris už vtedy študoval v Grazi a tak neustále chodil s nejakými informáciami. Podnietilo to vo mne túžbu zlepšovať sa, trištvrte roka som sa pripravovala a potom som sa prihlásila. Zobrali ma – čo však nepovažujem za šťastie, pretože som tam šla ako 28-ročná. Nepísaný zákon hovorí, že do 26 rokov máte väčšiu šancu, starší musia naozaj preukázať zanietenosť a talent.
Od roku 2003 spolupracujete so skupinou All Time Jazz, spolu ste nahrali dva albumy, spolu vystupujete. Ako sa menia vzťahy medzi hudobníkmi...?
Odkedy spolu hráme, tak sa vystriedali kontrabasisti aj klaviristi, pribudol bubeník, ale nie kvôli tomu, že by medzi nami boli nejaké nezhody. Džez je veľmi individuálny - každý hudobník má svoje ambície, ako chce robiť hudbu. V podstate to takto funguje aj teraz – všetci z kapely majú okrem tohto projektu svoje vlastné. A to je to motivujúce, pretože každý si môže robiť svoje věci. All Time Jazz je postavené tak, aby sa hudba, ktorú robíme dostala k širšiemu publiku. Aby aj ľudia, ktorí nie sú džezoví fanúšikovia mali možnosť zistiť, že džez je veľmi príjemný žáner. Túto funkciu kapela dokonale spĺňa. Posunuli sme sa v tom, že pri druhom albume robíme modernejšie aranžmány, zvukovo farebnejšie a skladáme aj vlastné veci. V súčasnosti v kapele pôsobia Boris Čellár, Štefan Bartuš, Tomáš Gajlík, Peter Solárik, ale v poslednom čase dosť vystupujeme aj s Fritzom Pauerom a Howardom Curtisom.
Uncovered sa stretlo s prekvapivo veľkým úspechom... Je to tým, že ste zvolili správny smer?
V týchto veciach dopredu nikdy neviete. Robili sme to s tým, že to urobíme najlepšie ako vieme a ako môžeme. Do toho prišli aj naši dvaja významní hostia – Fritz Pauer a T. Howard Cutris, ktorí nám po ľudskej stánke strašne veľa dali. Celé hodiny sme sa rozprávali o hudbe, o tom aké to bolo keď Howard v Amerike zažil rasizmus, o Fritzovych cestách do Peru, keď žil v džungli aj o období keď v hudbe veľa experimentovalo s drogami. Veľa sme sa rozprávali o pokore, o egu a o veciach, s ktorými sa stretáva každý hudobník. Povedala som si, že chcem robiť hudbu preto, že ak sa o tridsať rokov otočím, a budem ten album držať v ruke, aby som bola naňho hrdá. A povedala som si, že ak to budem robiť dobre a budem si za tým na sto percent stáť, tak čas jeho úspechu príde. To, že to bude takto skoro sme nečakali, ale tešíme sa z toho.
Kto je Lucia Lužinská
Džezová speváčka sa narodila v znamení rýb. Odmalička sa chcela venovať hudbe. Vyštudovala herectvo na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Operný spev študovala u prof. Holičkovej. Momentálne študuje na najprestížnejšej Kunstuniversität v Grazi. So skupinou All Time Jazz nahrala First Take (2005) a (Un)Covered (2008).
Open Jazz Fest
Kedy: 1. – 2. augusta 2008
Kde: Zelená Voda
Vstupenka:
1-dňová permanentka 199 korún
2-dňová permanentka 299 korún
Line-up:
Martin Valihora, Tony Grey, Oli Rockberger, Avishai Cohen, Gregoire Maret, Jiří Stivín & Co Jazz System, Elsa Valle & Hermanos Group, As Guests, Piotr Baron, Bashavel, All Time Jazz & Lucia Lužinská, Adriena Bartošová, Saxophone summit, AMC Trio, Boris Jaczarski, Jakub Šafr Quartet & Petra Ernyei