Na konte má nomináciu na talianskeho "Oscara“, spoluprácu s Terencom Hillom a niekoľko ocenení za najlepší herecký výkon. U nás jej meno zatiaľ nie je známe napriek tomu, že je Slovenka. Antónia Lišková.
Tento rozhovor vzniká počas filmového festivalu Cinematik, kam ste prišli predstaviť film Riparo (Úkryt). Predtým, ako ste vstúpili do sveta filmu, chodievali ste na festivaly alebo do kina?
Veru som nebola nejaká filmová "maniačka“. Zamilovala som si ho až po tom, keď som ho začala robiť, keď som videla, ako to všetko funguje, vyvíja sa. Postupne som sa začala zaujímať aj o históriu filmu - nášho aj svetového.
Na Slovensku vaše meno zatiaľ veľmi nepoznáme. Prezraďte, ako sa Slovenka stane úspešnou herečkou v Taliansku?
Všetko bola jedna veľká náhoda. Pred rokmi som odišla do Talianska hľadať si prácu, tak, ako väčšina našich dievčat. Chcela som si zarobiť, naučiť sa jazyk. Vtedy sa veľa začalo chodiť do Anglicka, no ja som si zvolila Taliansko - bola by som jednou z mála, ktorá by hovorila po taliansky. Robila som opatrovateľku, čašníčku, potom som sa náhodou dostala k modelingu, rok a pol som žila v Miláne a pracovala pre módnu agentúru Fashion. Moje fotky sa raz dostali k režisérovi Massimovi Spanovi, ktorý ma zavolal na skúšku a po desiatich dňoch sa rozhodol, že ma berie. Dnes už máme na konte tri spoločné filmy a viaže nás veľké priateľstvo.
Zaradiť sa medzi talianskych hercov však asi nebolo jednoduché...
Ja na Talianov nemôžem povedať nič zlé, čo sa týka ich prístupu ku mne ako ku cudzinke. Tam sa naozaj pozerajú na to, aký má človek talent, a nie na to, či je zo Slovenska alebo z Ruska. Taliani pochopili, že talentovaní ľudia sú devízou a nezáleží na tom, odkiaľ pochádzajú. Sme spojená Európa a všetci sú vlastne všade.
Nemali predsudky, keďže ste predtým pôsobili ako modelka?
Nie, nemyslím si. Každý má svoju cestu, ako sa k herectvu dostane. Sú ľudia, ktorí študovali herectvo desať rokov a nikdy nebudú mať hlavnú úlohu vo filme. Myslím si, že umenie nie je niečo, čo sa dá naučiť. Človek to musí mať v sebe. Ak to má, môže sa zdokonaliť, rozvíjať. Ak talent chýba, škola nestačí.
Kedy ste si uvedomili, že sa herectvom môžete aj živiť?
Vtedy, keď ma začali tvorcovia sami oslovovať v súvislosti s filmami. Keď som začala mať prvé pozitívne kritiky, ocenenia, a zistila som, že asi v sebe niečo mám a môžem s tým ďalej pracovať.
Dnes ste už teda v pozícii, keď nemusíte chodiť na kastingy?
Áno, môžem si už vyberať. Zmenilo sa to za posledný rok, keď som bola nominovaná na Donatellovu cenu Dávida. Scenáre mi začali chodiť samy.
Do akej miery je pre vás dôležitá reflexia vašich filmov?
Samozrejme, snažím sa stále zlepšovať. Preto sú dobré nie len pozitívne, ale aj negatívne kritiky. Spätná väzba je dôležitá.
Ktorá z postáv, ktoré ste doteraz stvárnili, vám bola najbližšia?
Jeden z najkrajších filmov, aké som kedy robila, bol Stratené deti. Je to pravdivý príbeh matky, ktorá bola uväznená, keďže bola dcérou jedného z atentátnikov na Hitlera. Svoje deti už potom nikdy nevidela. Nakrúcala som ho, keď mala moja dcéra šesť mesiacov. Pocity, ktoré moja filmová postava prežívala, by som nikdy nevedela tak dobre pochopiť, keby som sama nebola matkou. Bol to krásny, hoci náročný film.
Ľahší však nie je ani film Riparo, za ktorý ste boli nominovaná na spomínaného talianskeho "Oscara“ - Donatellovho Dávida. Hráte v ňom ženu - robotníčku, ktorá žije v milostnom vzťahu s inou ženou.
To je pravda, nebolo to ľahké, film totiž kráča po veľmi tenkom ľade. Stačilo, aby som trochu inak zahrala, a mohol sa zvrtnúť z drámy ku groteske. Mala som však za sebou režiséra, ktorý presne vedel, čo a ako chce mať. Bol pre mňa veľkou oporou.
Stíhate sledovať aj slovenskú kinematografiu?
Tú najnovšiu ani nie. Viem, že Juraj Jakubisko má nový film, čítala som naň v Taliansku recenziu. Ale mladých ľudí akosi nevidím zapojených do filmovej tvorby. Mrzí ma, že o nich nepočujem. V Taliansku sa filmové prostredie hmýri mladými ľuďmi. Je to fabrika, v ktorej sa ľudia snažia. A pritom to vôbec to nemajú ľahšie ako mladí filmári na Slovensku. Tiež sa pasujú s finančnými problémami, ako aj slabou podporou kultúry. Slováci sa teda nemajú na čo vyhovárať. Len im podľa mňa chýba dravosť. Mladým filmárom radím, že treba byť tvrdohlavý, odhodlaný ísť za niečím s tým, že sa tam chcem dostať, a nie s tým, že uvidím, čo sa stane.
Aký majú Taliani vzťah k svojim filmom?
Aj na tomto poli je situácia veľmi podobná Slovensku. Taliani sa boja podporiť vlastnú tvorbu. Začnú si filmy všímať až vtedy, keď sa stanú úspešné za hranicami. Vládne tam veľký individualizmus, každý si chráni svoje územie a nechránia spolu jedno spoločné. "Až keď to pôjde dobre aj vo Francúzsku, tak potom sa s tým vráť a my ti nájdeme distribútora,“ hovoria. Je to hanba.
Svoju budúcnosť spájate s Talianskom?
Mám tam dcéru, manžela, ktorý je z Ríma. Na Slovensko sa však často vraciam. Slovensko je ako magnet - každého Slováka žijúceho za hranicami raz za čas pritiahne. Nemohla by som sem neprísť. Žijem teda akoby v dvoch krajinách.
Kto je Antónia Lišková
Narodila sa v roku 1977 v Bojniciach. Vyštudovala chémiu, pred viac než jedenástimi rokmi odišla do Talianska. Pracovala ako au-pair, čašníčka, takmer dva roky bola tvárou modelingovej agentúry Fashion. Potom sa vďaka náhode dostala k filmu a dnes má na konte viacero hlavných úloh aj niekoľko ocenení. Je vydatá, s manželom a dcérou žije v Ríme.