Najlepšiu knihu 14. ročníka slovenskej literárnej ceny Anasoft Litera napísal literárny "enfant terrible" jednej z početných národnostných menšín, Rusnákov. Volá sa Jedenie a napísal ju v jazyku dolnozemských Rusínov, ktorý je v skutočnosti kodifikovanou východnou slovenčinou.
Ivan Medeši v nej píše o rodnej Vojvodine, a to bez prikrášlení a s drsným humorom, ktorý sa nevyhol ani tomuto rozhovoru, ktorý vyšiel v HNmagazíne pred rokom.
„Momentálne žijem na európskom pustom ostrove menom Srbsko a mám hlad.“ Takto ste pred rokom v krajanských novinách opísali svoj životný pocit. Pretrváva?
V Srbsku možno hladovať na veľa spôsobov. Za jedlom, za normálnym životom, za možnosťou kúpiť si týždenník za dve eurá – tak človek kupuje raz za rok novoročné dvojčíslo a potom prekutáva online archívy a informuje sa oneskorene. Som hladný po knižnom veľtrhu v Belehrade, kde som už päť rokov nebol, tak čítam, čo majú v obecnej knižnici, a celý rok striehnem na nejakú veľkú zľavu, keď daktoré vydavateľstvo začne krachovať a ponúka šesť knižiek za desať eur.
Vojvodinu tu na Slovensku zväčša vnímame tak trochu ako skanzen, kde sa v exoticko-archaickej podobe udržiavajú naše staré tradície. Ako život v tomto priestore vidíte vy?
Žije sa v realite, naháňa sa peniaz, to je pre každého priorita. Áno, tradície sa udržujú – na oficiálnej úrovni sa konajú akési folklórne festivaly a hoci je aj snaha ich nejako modernizovať, ja čosi také naozaj nemusím. Folklorizmus tu má svoje publikum a svojím spôsobom i slušný úspech, čo, myslím, vypovedá skôr o úbohosti súčasného života a nedostatku inej alternatívy. Ľudia sa zídu, poklábosia, vypijú si, a to je festivalová atmosféra, ktorú máme na dedine radi. Niečo iné je Nový Sad, čo je ozaj európske veľkomesto, je tu toľko menšín, klubov, akcií, svetov, že by m...
Zostáva vám 85% na dočítanie.