Sledujte nás na Instagrame

@hospodarske_novinyFacebook
19.05.2019, 16:17

Sklamanie z konca Hry o tróny muselo prísť. Spisovateľ vysvetľuje prečo

Prečo je petícia za prepracovanie záverečnej série Hry o tróny zbytočná?

Sklamanie z konca Hry o tróny muselo prísť. Spisovateľ vysvetľuje prečo
Zdroj: HBO

Petícia, v ktorej milión nespokojných divákov požaduje prepracovanie záverečnej série najdrahšieho seriálu všetkých čias - Hra o tróny, je zbytočná. Lepší scenár len tak nevznikne, tvrdí americký spisovateľ a filozof pôsobiaci na Univerzite v Connecticute Daniel Silvermint. Opiera sa o literárne zákony.

Daniel Silvermint opísal aj dôvod, prečo bol celý príbeh Hry o tróny (tak ako ho rozpísal spisovateľ George R. R. Martin a pre televízny seriál dokončili tvorcovia David Bernioff a D. B. Weiss) odsúdený k tvrdému pristátiu. Najprv sa s ním podelil na Twitteri a potom aj v texte pre server Wired, uvádzajú Lidovky.cz.

Odôvodnenie, ktoré zverejnil na Twitteri oslovilo desiatky tisíc ľudí. V rámci neho sa Silvermint vyjadril, že podľa neho existujú dva typy literárnych autorov - jedni sa orientujú podľa "mapy" (angl. plotters), druhí podľa "kompasu" (angl. pantsers).

Autor Hry o tróny (teda séria Pieseň ľadu a ohňa) Martin ich prekrstil na architektov a záhradníkov. Kým prvá skupina autorov (architekti) si väčšinou predtým, ako napíšu jedinú stránku, rozvrhnú celý príbeh do podrobnej osnovy.

Druhí (záhradníci) sa nechávajú unášať dejom, často do takej miery, že príbeh pripomína rastúcu záhradnú rastlinu, ktorú ani najskúsenejší záhradník nedokáže úplne skrotiť - a vlastne ani nechce.

Oba prístupy majú určité výhody. A tiež nevýhody. Vzhľadom na to, že "architekti" poznajú celý dej dopredu, ľahko sa im tvorí prehľadné a ucelené rozprávanie s uspokojivým záverom. Lenže absolútna kontrola nad príbehom zároveň znamená, že postavy môžu pôsobiť meravo, ich správanie nelogicky a podľa Silverminta sa ľahko stávajú len "ozubenými kolesami v službách príbehu".

​Pre "záhradníkov" je naopak omnoho jednoduchšie napísať uveriteľné postavy s pochopiteľnými motiváciami a túžbami. Akonáhle ich vrhnú do deja, môžu v podstate len dokumentovať, k akým výsledkom povedie ich konanie. Nesie to so sebou hneď dve veľké riziká. Takýto príbeh môže mať kolísavé a zle dávkované tempo a hrozí, že na jeho konci sa všetky dejové línie neprepoja tak, ako by mali.

Ak sa oba prístupy skombinujú vo filmovej alebo seriálovej tvorbe, ktorá používa "kompasovú" predlohu a "namapovaný" scenár, rozpory často zahladí postupné vylepšovanie scenáru v nasledovných verziách, tvrdí Silvermint.

Problém nastane, ak "kompasovej" predlohe chýba koniec, na ktorý sa musí napasovať záver. A to je práve prípad Hry o tróny.

Zahradník Martin

Silvermint hovorí, že autor Hry o tróny Martin, považuje sám seba za príkladného "záhradníka". Martin podľa neho zasadil postavy do príbehu ako semienka, ktoré pod jeho dohľadom vyrástli na rastliny, prepletené v komplikovanom príbehu.

Avšak v závere zatiaľ poslednej piatej knihy ságy Tanec s drakmi (Martin má v pláne napísať ešte dve pokračovania) narástol príbeh do takej miery, že ďalšie pokračovanie nie je autor schopný dopísať ani po ôsmich rokoch.

Už skôr priznal, že je ťažké vymyslieť rozuzlenie niektorých dejových línií, do ktorých sa postavy "vmanévrovali". Z Martinovho sveta sa stala "zarastená záhrada", ktorá v seriálovej podobe potrebovala takpovediac zásah záhradníckymi nožnicami.

Výhoda jeho prístupu je však podľa Silverminta jasná: postavy z Hry o tróny pôsobia natoľko živo, že hrozné veci, ktoré sa im udiali, vychádzajú z ich pochopiteľných rozhodnutí a nie zámeru autora.

Každá ich voľba mala skrátka "devastujúci dopad" na ďalší vývoj rozprávania a často ich zaviedla na miesta, ktoré príbeh ešte viac vzdialil od ústrednej dejovej línie.

Scenáristi si s Martinovým knižným materiálom vystačili zhruba do záveru piatej série (z finálnych ôsmich), potom sa už museli spoliehať na autorove hrubé náčrty ďalšieho vývoja a hlavne konca, ku ktorému mal príbeh smerovať.

​Od začiatku siedmej série mali pred sebou veľmi ťažkú ​​úlohu - postupne "zrezať" košatý dej s desiatkami hlavných a dôležitých vedľajších postáv do uspokojivého a prehľadného záveru.

S ohľadom na rozpočet museli zvoliť presne opačný prístup ako Martin. Stali sa z nich ukážkoví literárni "architekti", ktorí si dali jasný cieľ - dokončiť príbeh v dvoch sériách a celkovo 13 epizódach. V nich museli pospájať posledné dejové body, pochádzajúce od autora ságy tak, aby do seba všetko zapadlo, prekvapili publikum a uspokojili nadmerné očakávania miliónov rôznorodých divákov.

"Začali si klásť otázky: Aké veľké scény chcú ukázať? Aké prekvapenie by sa mohlo vyrovnať najväčším dejovým zvratom v doposiaľ odvysielanom seriále? Ktoré zostávajúce stretnutia postáv by mohli mať najväčší dramatický efekt? A aké stretnutia na plátne prinesú najemotívnejší zážitok? Čo podľa nich chce publikum pred koncom vidieť? Bol to v podstate zoznam vecí, ktoré chcete urobiť predtým, než ,zomriete'," vysvetľuje Silvermint.

A akonáhle ten zoznam mali, museli sa s postavami pohnúť na správne miesta. Práve preto sa podľa spisovateľa záverečné dve série natoľko líšia od predchádzajúcich šiestich sérií.

Z postáv, ktoré mali neuveriteľnú hĺbku a vlastné zámery, sa podľa Silverminta stali figúrky umiestnené tam, kde sú pre neodvratný záver príbehu nevyhnutné. Prežili vo výzvach, v ktorých by mali podľa dejovej logiky zomrieť. A to len preto, aby boli "k dispozícii" pre finálny príbehový šprint cieľovou rovinkou.

"Postavy už neboli pri kormidle, do vedenia sa dostal príbeh," opisuje spisovateľ Silvermint s tým, že zo vzniknutej situácie nemožno nikoho obviňovať - ​​Martin podľa neho nad hlavou roztočil obrazne povedané milióny tanierov. Položiť ich na zem, bez toho aby sa ich rozbilo priveľa, bola pre kohokoľvek, vrátane autora, nadľudská úloha.

Nutný prechod od košatého príbehu k schematickému koncu s množstvom príbehových dier však zanechal na seriále, ktorý si zamilovali desiatky miliónov divákov a mal okrem iného vplyv aj na svetovú politiku, viditeľné škody.