Gýč je asi to posledné, čo by sme čakali od jedného z najlepších slovenských prozaikov Pavla Vilikovského (1941). Prečo potom nazval svoju najnovšiu zbierku poviedok Čarovný papagáj a iné gýče (Slovenský spisovateľ)? Keď sa autora v nedávnom rozhovore istý novinár opýtal, či je to hra s čitateľmi, odpovedal stručne: "Áno, ale otvorená hra, aby vedeli, na čo sa majú pripraviť." A po chvíli doložil, že by ho mrzelo, keby bol jediný, kto ten názov berie vážne. "Cítil by som sa ako lotor voči čitateľovi, ktorý má dojem, že si ide kupovať umenie a nie je včas varovaný."
Odrazový mostík
Áno, spisovateľ sa v ôsmich tematicky pestrých textoch pohráva s rôznymi gýčmi a klišé: máme tu vypáchnutý socializmus, priemerného autora v strednom veku zahľadeného do vlastného ega a mladučkej študentky, toho istého Kúcanského zachyteného vo chvíli, keď píše detektívku, v ktorej sa to neobjavnosťou len tak hemží -- až sa jej hlavný hrdina vzbúri, máme tu aj dve ženy, ktoré nad kávou vedú tie klasické reči o manželoch... Vilikovský sa však na gýči rozhojdá ako na trampolíne a potom vyskočí vysoko, do nedohľadna. Jeho poviedky sú plné fantázie, ktorú sa nebojí pustiť "na špacír": napr. postava v Pánovi spomienok si predstavuje posedenie v kaviarni s vlastným otcom ako svojím rovesníkom. V Modrom období Kúcanského-Smitha, ktoré sprvu vyznieva parodicky, postupne odhaľujeme dávnu túžbu neoriginálneho "spisovateľka" po ozajstnom umení. S výnimkou prózy Telovka, ktorá zaujme nielen netradičným rozprávačom (skriňou), ale i portrétom schizofrenického vraha, sa Vilikovský odráža od naozaj všedných situácií a udalostí. Sivasté odtiene obyčajnosti však pri pozornom čítaní ožívajú, ako keď sa na obraze spod nánosov vynára pôvodná maľba. Sú to len okamihy, tak ako v živote -- krátke záblesky, keď textom presvitne náhle, obnažené zachytenie hĺbky, pravdy, ľudskej krehkosti... Výrazne to cítiť predovšetkým v poviedkach Pán spomienok, Veľké more, oceán a Čarovný papagáj úspechu.
Sám sebe pascou
Pri Vilikovskom, ktorý si v úlohe autora rád udržiava od vlastných próz odstup (všemožnými spôsobmi: iróniou, pomenúvaním postáv, rôznymi rozprávačskými optikami), platí veľmi priliehavo to, čo kedysi napísala Virginia Woolfová: "To, čo sme, sa skrýva a rozprestiera v nezbadateľnej hĺbke; ale chvíľami sa to povynorí na povrch a podľa toho nás ostatní poznajú."
Žiaľ, názov zbierky i jej obálka iba škodia obsahu. Táto knižka nebude ašpirovať na najlepšie z Vilikovského diel -- ani zďaleka nevzbudzuje také zimomriavky ako Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch či Posledný kôň Pompejí. Udržiava si len slušný štandard, hoci to, že Vilikovský funguje na slovenskej literárnej scéne ako kvalitný autor už úctyhodných štyridsať rokov, z nej prebleskuje. Sám spisovateľ charakterizoval aj svoje prózy, keď raz parafrázoval Célina: "Každý si zo zázraku zoberie toľko, koľko vládze, na čo stačí". Aj závan zázraku v záplave brakovej literatúry poteší -- ale čitateľ "rozmaznaný" predchádzajúcimi prozaikovými dielami bude zrejme trošku sklamaný.