Povesti sú zrkadlom života slovenského národa. Etnologička Katarína Nádaská je presvedčená o tom, že vypovedajú o jeho umeleckom cítení, sociálnych a spoločenských postojoch i vzťahu k vlastnej histórii.
Majú reálny základ?
Často sú plné humoru, životnej múdrosti a viery v dobro. Mnohé slovenské povesti majú reálny podklad, vznikli z potreby vyjadriť sa k významným udalostiam, osobám či objavom.
Od Tatier k Dunaju sú ich stovky a v súčasnosti vďaka literárnemu spracovaniu dostávajú nový šat. „Na Myjave sa hovoria povesti o protitureckom hrdinovi Vavrovi Brezuľovi, v regióne Malých Karpát sú to zase vinohradnícke povesti. V Banskej Štiavnici sa traduje príbeh o jašteričkách, ktoré pomohli pastierovi nájsť náleziská zlata, v Kremnici ľudia rozprávajú o štôlňach plných striebra. K Vysokým Tatrám patrí povesť o jeleňovi so zlatým parožím, ale i Čertovo oko, ktoré opisuje vznik plesa. Na Liptove majú povesti o murároch a známe sú aj tie o Jánošíkovi,“ približuje Nádaská.
Povesti však mali aj poučný a príkazový charakter. Mnohé z nich niesli v sebe hlboký morálny odkaz napríklad o tom, že sviatky treba svätiť. „Takou povesťou je príbeh o dedine, ktorá sa prepadla, lebo jej obyvatelia pracovali v nedeľu. Alebo aj povesť o potoku Nekrstenec, kde istá matka utopila svoje nechcené dieťa a ono potom vychádzalo na breh a žalostne plakalo. Ľudia usúdili, že je to jej nepokrstené dieťa, ktoré bolo zbavené života pred krstom a teraz jeho duša nenašla pokoj,“ dodáva Nádaská.
Svoje povesti má každý národ, patria k základom ľudovej slovesnosti a tradičnej kultúry. V minulosti sa tradovali výlučne ústnou formou, neskôr sa zaznamenávali písomne.
Príbehy od Tatier k Dunaju
Na Slovensku sa stali predmetom zberateľskej činnosti i témou mnohých literátov najmä v období 18. a 19. storočia. Veľmi výrazne ovplyvnili slovenskú literatúru najmä v období romantizmu. Povesti mali vždy svoj výrazný okruh poslucháčov i rozprávačov.
„Vznikali aj preto, že ľudia rozmýšľali nad životom okolo nich a práve povesťami si odpovedali nezodpovedané otázky,“ zamýšľa sa etnologička Nádaská.
„Takými sú povesti o vzniku názvov miest, vrchov, jaskýň, riek a podobne,“ dodáva. V minulosti ich rozprávali ľudia, ktorí mali talent a dar pekne, pútavo rozprávať.
Ľudoví rozprávači mali hlavnú sezónu počas jesenných a zimných večerov pri priadkach a páračkách, kde sa obyčajne združovalo viac ľudí naraz.
Rovnako ich rozprávali muži aj ženy. Bežné príbehy ovládal každý človek a rodičia ich rozprávali svojim deťom pred spaním.