Odborníci prirovnávali jeho zvučný hlas k najdokonalejšiemu nástroju, aký kedy vyšiel z dielne prírody. Znel ako výkrik z hlbín zeme a silou pripomínal úder hromu -- Paul Robeson (1898 -- 1976), legendárny spevák a herec.
Bol synom černošského kazateľa. Otec ho učil, že aj černoch je rovnocenný belochovi, a preto má nárok na vzdelanie. Už ako 16-ročný získal výnimočné štipendium na Ruthgersovej univerzite. Na kolumbijskej právnickej fakulte sa začali formovať jeho politické názory. Popularitu si získal aj športovými výkonmi. Istý čas bol tiež profesionálnym futbalistom.
Keďže v advokátskej praxi sa stretával s diskrimináciou, prešiel k divadlu. Na profesionálnej scéne v Harleme sa 26-ročný Robeson ocitol iba náhodou, keď zaskočil za chorého herca v O´Neilovej hre Cisár Jones. Čierny obor s výnimočným hlasovým fondom poslucháčov i kritiku šokoval hereckým výkonom, no hlavne spievaním spirituálov. Krátko nato, ako prvý černošský herec, dostal hlavnú úlohu v Shakespearovej hre Othello. Mohol byť úspešným umelcom Ameriky, stačilo hovoriť "Yes, Sir!" Robeson však bojkotoval všetky zaužívané zlozvyky a odmietol spievať na koncertoch, kde nemali prístup černosi. Aféra zaplnila prvé stránky novín. Napokon mu znemožnili akékoľvek vystúpenie. Vtedy vyhlásil: "Umelec sa musí vedieť rozhodnúť či bojovať za slobodu alebo zostať otrokom. Ja som sa rozhodol správne."
Odcestoval do Európy. Londýn sa mu stal na 12 rokov novým domovom. Koncertoval, hral v divadle, vo filme, nahrával s veľkými gramofónovými spoločnosťami, zaslúžil sa o svetovú popularitu spirituálov. K najpopulárnejším patrila pieseň Deep River (Hlboká rieka -- v spirituáloch bola rieka symbolom hranice, za ktorou bola sloboda). Robeson bol medzi prvými, ktorý vo svojich protestsongoch odsúdili fašizmus. Na pozvanie ruského filmového režiséra Sergeja Ejzenštejna koncertoval aj v Sovietskom zväze. V roku 1938 spieval pre interbrigadistov v Španielsku, vtedy bol už medzinárodne uznávanou speváckou hviezdou. V Londýne vo Verdiho opere Othello prekonal vtedajší rekord úspešnosti. Žiaľ, pre mierové aktivity a pokrokové názory bol jeho pobyt v Európe nebezpečný. Vrátil sa do USA, ale stretol sa s nepochopením. Zadržali mu pas, zavreli pred ním rečnícke tribúny, koncertné sály, operné javiská i nahrávacie štúdiá. Bol neustále pod policajným dozorom. Umlčať Robesona však nebolo možné. Proti diskriminácii protestovala aj svetová pokroková verejnosť.
Keďže cestovať nemohol a mlčať nechcel, koncertoval po svojom. Do histórie sa zapísal koncert z 18. mája 1952 na kanadsko-amerických hraniciach, kde si ho prišlo vypočuť 40-tisíc Kanaďanov. Koncerty na hraniciach usporadúval tri roky, kým zákaz vycestovať úrady nezrušili. Keďže sa roku 1957 nemohol zúčastniť na waleskom festivale, spieval cez telefón. Transatlantický kábel preniesol jeho hlas cez Atlantik do Welsu a 5-tisíc poslucháčov v Eisteddfode malo nevšedný zážitok. Podobné koncerty prenášané rozhlasom počúvalo aj mnohotisícové publikum v Londýne. Napriek tomu, že ho podporovali právnici, umelci z celého sveta, cestovný pas nedostal. Nemohol cestovať ani na nakrúcanie filmu Pieseň rúk s poprednými európskymi umelcami. Hudbu k filmu napísal Dmitrij Šostakovič, libreto nemecký spisovateľ Berthold Brecht, komentár čítal Francúz Pozner a propagačný plagát namaľoval Pablo Picasso. Robesonovi zverili pieseň Mississippi, stará rieka besnie. Keďže žiadna firma v Amerike nechcela pieseň nahrať na platňu, podomácky a v termíne ju vyrobil s pomocou svojho syna.
Keď v roku 1958 Robeson vyhral 8-ročný boj o svoje práva na cestovanie, vydal sa na koncertné turné do Európy, Austrálie a na Nový Zéland. Jeho spevácky i herecký talent využili vo filmoch Bisambo, Bane kráľa Šalamúna, Cisár Jones, no najväčšiu slávu získal vo filmovom spracovaní muzikálu J. Kerna Loď komediantov. Svoj piesňový repertoár spieval vo viac než 20 pôvodných jazykoch. Po vyčerpávajúcom turné sa 62-ročný umelec zrútil. Na domácej scéne sa objavil až v roku 1961. V ten deň ho v New Yorku vítali tisíce priaznivcov. Bol to však jeho posledný koncert. Vzápätí vážne ochorel a až do svojej smrti, 23. januára 1976, viac nespieval. Odvtedy uplynulo 30 rokov. Pre pokrokový svet zostal symbolom mieru a porozumenia.
StoryEditor