Kde bolo, tam bolo, za siedmimi horami a siedmimi dolinami, bola raz jedna zem a na tej zemi bola vojna. Strašná vojna. Charizmatickým hlasom začína rozprávanie Štefan Kvietik vo filme Rozhovor s nepriateľom natočenom podľa novely Leopolda Laholu. Jeho slávnostná premiéra sa uskutočnila včera večer. Dnes prichádza do kín.
Akoby s hlasom Štefana Kvietika ožilo aj to dobré a kvalitné, čo v slovenskej kinematografii doteraz vzniklo. Akoby obdobie ničoty ani nikdy neexistovalo a filmový debut Patrika Lančariča prirodzene nadviazal na Kapitána Dabača či Vlčie diery. Akoby šťastena konečne ukázala svoju tvár, keď spojila generáciu tridsiatnikov: režiséra Lančariča, ktorý túžil natočiť film. Scenáristu Pavlaca, ktorý cítil potrebu zložiť poctu Leopoldovi Laholovi. Producenta Veselického, ktorý konečne vie, ako sa má robiť marketing okolo filmu. A v konečnom dôsledku aj matky prírody. Tá počas minuloročnej zimy zoslala takú snehovú nádielku, že Jánošíkove diery pri Terchovej vyzerali ako neskutočná zázračná krajina.
Rozhovor s nepriateľom je úplne iný slovenský film, na aké sme boli zvyknutí za posledné roky. Nielen svojím obsahom, ale najmä vôňou poctivého filmárstva. Je filozofický, nie príliš dynamický, napriek tomu nestráca vnútorné napätie. Za pozornosť stoja najmä herecké výkony. Boris Farkaš v úlohe zákerného ruského kapitána doslova exceluje. Nejasné zábery častí jeho tváre počas celého filmu vrcholia v záverečnej scéne, kde ho kamera konečne odhalí, upraveného a oholeného, aby predviedol vrchol hyenizmu. A herecké umenie najvyššieho rangu. Jeho snaha pošliapať poslednú nádej nemeckého vojaka stojaceho zoči-voči smrti je zdrvujúca. A fascinujúca zároveň. Na Slovensku zatiaľ nie veľmi známa tvár Marka Igondu v úlohe nemeckého vojaka sa zasa výborne dopĺňa s Alexandrom Bártom (Rodinné tajomstvá, divadelná hra Úklady a láska...).
Okrem hereckých výkonov a nápaditej kamery (Peter Kelíšek) je jednou z najsilnejších stránok snímky hudba Vladimíra Martinku. Človek má až dojem, akoby nešlo o slovenský film, ale prinajmenšom o veľkofilm formátu Posledný mohykán či Cold Mountain. Sila nefalšovaného 45-členného hudobného telesa vyznieva po rokoch brnkania na syntetizátoroch ako príjemná šoková terapia.
Rozhovor s nepriateľom nie je ľahký film. Možno je tam viac slov, ako je bežný divák schopný v priebehu dvoch hodín absorbovať. Možno priveľmi explicitne vsúva do deja obrázky z vojen v Iraku či Afganistane. Možno je aj trochu pridlhý na hutnosť prezentovaných myšlienok. A možno ani nezaboduje u súčasného diváka odchovaného televíziami, pretože nepodlieza latku umeleckého vkusu. Ale je náš. Je mlčiaci a hovoriaci v tom istom okamihu. Bez ohľadu na okolnosti. A naša tichá krajina prikrytá snehom si to v čase individualizmu priam vynucuje. Pretože štvrtý rozmer bytia je rozhovor.
StoryEditor