Že existujú ľudia zavretí niekde v pivnici v dômyselnom systéme úkrytov pod domom, to nejako vieme z novín. Sú ale aj ľudia, ktorí žijú vo väzení dobrovoľne a svojich otrokárov nazývajú pánmi a klaňajú sa im.
Na 15. filmovom festivale Crossing Europe v Linzi (25. apríla - 1. mája 2018) sa objavila jedna z nich - hrdinka filmu V zajatí (A Woman Captured). Svedkom jej života v modernom otroctve bola dokumentaristka Bernadett Tuzy Ritterová.
Otrokyňa Edith sa síce osobne neobjavila, ale medzi divákmi sa o nej hovorilo, akoby tam niekde bola. Film maďarskej dokumentaristky Bernadett Tuzy Ritterovej pochopiteľne vzbudil emócie. Dostal hlavnú cenu v súťaži dokumentov.
Film bol nakrútený v maďarsko-nemeckej koprodukcii a sleduje jeden a pol roka života modernej maďarskej otrokyne menom Edith. Žena prišla o majetok aj o identitu - v dome svojej pani dostala "pracovné" meno Maris, nemá žiadnu oficiálnu identitu ani dokumenty.
Majiteľka domu si osobuje právo na čas aj život svojej slúžky. Žena upratuje, varí, kŕmi sliepky, občas ju zbije. Musí zniesť rozkazy aj vyhrážky. Za služby dostáva len cigarety a môže spať v izbičke pre slúžku.
Film je čisto len o slúžke, akoby ho nakrúcali jej očami, dej sprevádzajú jej slová a spoveď. Majiteľku vo filme nevidíme, ale dozvieme sa, že súhlasila s nakrúcaním. Nebol to ale súhlas s definitívnym dielom. Pani domu hovorí, že Maris môže byť vďačná za jej veľkorysosť, pretože v dome smie fajčiť.
Žena bez vôle
Maris má 52 rokov, má vrásky, hovorí plynule, akoby čítala z nejakej knihy duše. Svoj osud berie viacmenej s odovzdanosťou, niekedy aj s úsmevom. Nesmie urobiť nič bez súhlasu majiteľky. Nemôže vidieť ani svoju dcéru, ktorá utiekla z "väzenia" už pred rokmi a žije v detskom domove niekde na predmestí Budapešti.
Maris býva taká unavená, že cez deň často zaspí, ale na zapískanie sa prebudí, vyskočí a vykoná bez slov nariadenú úlohu. Keďže chodí aj do továrne na nočné šichty, vie si zarobiť aj peniaze.
Tie však musí odovzdať svojej pani. Napriek tomu z domu svojej trýzniteľky neutečie. Naopak, na každý jej príkaz počujeme len stručnú odpoveď Áno, urobím. Prečo a ako k zotročeniu ženy došlo, sa presne nedozvieme.
Môže v tom byť šok po smrti manžela, psychická úchylka, dlhy, neschopnosť riešiť vlastný život samostatne. Na jednom mieste filmu podpisuje Maris akúsi zmluvu na dobu neurčitú. Pod vplyvom filmárky ale predsa len nakoniec dospeje k revolte a utečie.
Bernadett Tuza Ritterová s ňou strávi rok a je vlastne jediným človekom, ktorý s ňou môže nejako pohnúť. A to sa tiež stane. Na premiére filmu v Budapešti sa žena objavila v sprievode bodyguardov.
Miesto jej pobytu nie je verejne známe, pretože majiteľka aj jej synovia tvrdia, že Maris jej dlhuje veľa peňazí a že si ich musí odpracovať. Maris musí dodnes žiť inkognito.
"Romantika" začleňovania
V dokumentárnom filme Lucica a jej deti (Lucica and Her Children) nemecká dokumentaristka Bettina Braun predstavuje Rómku z Rumunska, ktorá utečie so šiestimi deťmi do Nemecka. Vzťahy filmárky a jej protagonistky však neboli také ideálne ako u maďarskej režisérky a to sa podpísalo aj na filme.
Nemecká filmárka naznačila, že všetko sa ku koncu nakrúcania zhoršilo. Život tehotnej a negramotnej Rómky so šiestimi deťmi sa stane náročným najmä potom, čo jej muža deportovali do rumunského väzenia.
Žena sa však za každú cenu snaží zakotviť v Dortmunde. Žije s deťmi v jednoizbovom byte, nie je schopná platiť za elektrinu, nakoniec jej ju vypnú. Žena má tiež problémy s nemčinou a vôbec so životom v nemeckej spoločnosti.
Deti sú na tom o niečo lepšie, chodia do školy, naučia sa trochu jazyk a nemajú také problémy s okolím. Obyvateľom domu prekáža, že robí neporiadok a nespráva sa ako ostatní.
Susedia sa nakoniec spoja a prispejú jej na nový byt a žena začne pracovať ako upratovačka. Je to širšia otázka: má zmysel snažiť sa začleniť do neznámej spoločnosti chudobnú negramotnú imigrantku s deťmi? K tomu, aby mohla podobná žena v Nemecku žiť, treba celý rad fungujúcich inštitúcií a podporných programov, vrátane charitatívnych.
Nakoniec časť dlhov splatí a získa lepší byt, ale konečná perspektíva chýba. U detí je vidieť snaha o začlenenie, o to sa snažia hlavne učitelia.
Tá, čo hrá slepú a škaredý režisér, ktorý sám hrá hlavnú úlohu
Nemecký film sa venuje multikulturalizmu rád a dôsledne. Unikátny hraný film Slepá & Škaredý (Blind & Hässle) v réžii Toma Lasseho, nemeckého režiséra s českými koreňmi rozpráva podivuhodný príbeh istého Ferdinanda Kralika, ktorý si myslí, že je škaredý. Hrá ho sám režisér.
Ferdinand má fúzy, je dážďovky a hovoria mu lesný muž. V Berlíne sa nakoniec zoznámi s dievčaťom menom Jona (hrá ju Naomi Achternbuschová, dcéra nemeckého režiséra a maliara Herberta Achternbuscha). Jona predstiera, že je slepá, pretože nemá v Berlíne kde bývať, ale nájde si sociálny byt pre hendikepovaných.
Nemá inú možnosť ako postihnutú hrať. Čo jej ide celkom dobre, pretože má slepú sesternicu. Slepá a Škaredý je dvojica na pohľadanie. Ferdinand Kralik žije ako psychicky labilný človek a musí sa hlásiť na úradoch.
Pekne vyzerajúcu Jonu vezmú do berlínskeho hudobného klubu ako moderátorku, to napodiv zvýši návštevnosť a majiteľ klubu ju začne uprednostňovať. Jona však má pre pohodlného Ferdinanda slabosť, pretože si myslia, že je škaredý.
Ferdinanovi zase nevadí, že je Jona "slepá". Film je pozoruhodný tým, že je síce sociálnou štúdiou, ale je nakrútený s humorom, v postate ako komédia. Na filme je zaujímavé hudobné skóre nemeckého skladateľa Leonarda Petersena, do ktorého zapadla aj česky spievaná pieseň Summer Drive.
Tú pre film naspievala Petra Nachtmanová, speváčka českého pôvodu, ktorá sa narodila sa vo Viedni poľskej matke a českému otcovi a od detstva absorbovala rôzne kultúry. Hovorí a spieva po česky, nemecky, turecky, anglicky, francúzsky, taliansky, rusky a poľsky.
V súčasnej dobe pracuje spoločne so svojím partnerom, francúzskym režisérom žijúcim v Berlíne Stephanom Talneau, na projekte celovečerného dokumentárneho filmu s názvom The Key of Trust.
(Ne)únosná integrácia
Začleňovanie cudzích štýlov, komunít, princípy slobody a individuálneho rozhodovania je to, čo zaujímalo európskych filmárov vo filmoch na festivale Crossing Europe. Na dne bolo cítiť obavu, či integrácia štýlov a komunít je stále únosná.
A hlavne bolo jasne vidieť, že filmy o ťažkých témach sú nakrútené ľahko, často so smiechom a s interpretmi z rôznych krajín. Aj to je znakom multikultúrneho nadhľadu, ktorý má vo filme stále svoje miesto, keď už ho stráca v spoločnosti.
Jubilejný 15. ročník festivalu, ktorý dáva pravidelne priestor svojim susedom, tento rok z českej a slovenskej hranej kinematografie predstavil koprodukčný filmy Nina a Křižáček. Snímky mladých filmárov pre mladé publikum v Linzi znamenajú výbornú synergiu - obecenstvo totiž tvoria z veľkej časti študenti niekoľkých miestnych univerzít.
A k nim sa družia dospelí, ktorí v sebe stále majú túžbu meniť svet k lepšiemu. Na filmoch festivale Crossing Europe sa každoročne presviedčajú, že ich snahy nie sú osamotené. Preto tu bol so záujmom premietnutý český dokument Nic jako dřív režisérskej autorskej dvojice Lukáš Kokeš a Klára Tasovská.
V troch dokumentárnych poviedkach predstavujú svojich dospievajúcich hrdinov, na ktorých bedrá prechádza zodpovednosť za seba aj za svoje ďalšie životy. Posledný z trojice príbehov o dvoch učňoch v hotelovej škole, ktorí sa v rámci medzinárodnej praxe dostanú do Grécka na štvormesačné brigádu, je najpregnantnejším.
Je to výmenný pobyt? Zneužívanie českej sily? Možnosť spoznať inú kultúru? Alebo trpké poznanie, že nič nie je zadarmo? A keď sa dievčatá vrátia so zlými referenciami, pretože realita bola úplne iná ako sny o mori a láskach, slová ich učiteľky po návrate v škole vystihnú všetko: "poučil ste sa? Tým považujem celú vec za uzavretú."
Nútiť mladé dievčatá prijímať dogmaticky pravidlá a požiadavky je nefunkčné, rovnako ako je nefunkčné nútiť spoločnosť dogmaticky prijímať pravidlá a požiadavky svojho systému.