Sledujte nás na Instagrame

@hospodarske_novinyFacebook
19.02.2018, 14:10

Berlín: Film o ideológii nenávisti v slovenských mestách a dedinách vypredal hľadisko

Diváci sa pýtali, prečo predstavitelia Slovenských brancov na berlínskej premiére chýbajú alebo prečo režisér ukazuje inštruktora ako pozitívneho a charizmatického vodcu.

Berlín: Film o ideológii nenávisti v slovenských mestách a dedinách vypredal hľadisko
Zdroj: Reuters

Jeden z najväčších európskych filmových festivalov sa dostal do druhej tretiny. Na programe je 400 filmov, z toho 19 v medzinárodnej súťaži.

Festival tento rok v značnej miere podporil iniciatívy Speak up a #MeToo, bojujúce proti rôznym formám sexuálneho násilia a sexuálneho zneužívania.

Možno práve tieto iniciatívy spolu s úvodným animovaným filmom Wesa Andersona Psí ostrov, ktorý zdôrazňuje dôstojnosť každej jednej psej bytosti, prispeli k zvýšeným diskusiám o slobode jednotlivca.

Túžba po slobode, ktorú nemáme

Tie prebiehajú na festivale dennodenne. A nehovorí sa len o sexuálnom obťažovaní alebo nebezpečenstve nových diktatúr. Do filmov sa dostala aj téma túžby po slobode. 

Súťažný film Transit nemeckého režiséra Christiana Petzold sa odohráva v Marseille v čase, keď je už Paríž obsadený nacistickými vojskami, ale kulisy filmu sú dnešné.

Film je situovaný v dejinnom bezčasí, zápletky sú z doby nacistickej okupácie, ale ulice, bistrá a obchody sú dnešné. Európe vo filme hrozí prepad do barbabarstva, všade vidno húfy legálnych aj ilegálnych utečencov.

Americký a mexický konzulát je plný čakajúcich, ktorí sa chcú dostať preč z krajiny. Hlavným motívom filmu je tranzitná zóna dejín, teda niečo, čo prežívame práve dnes. 

Dialo sa to v  štyridsiatych rokoch, no v Európe sa to deje aj dnes. "Neistá identita vecí je základ filmu," zdôraznil v Berlíne Petzold.

"Hrdinovia môjho filmu sú ľudia, ktorí hľadajú vlasť a veria, že nejakú majú. Strata vlasti je zásadný problém dnešných dní, nebolo to len v čase 2. svetovej vojny. A film ako umenie je vlastne tiež len tranzitný priestor."

Slobodu hľadajú aj utečenci, ktorí trávia nekonečné týždne na bývalom západoberlínskom letisku Tempelhof. Letisko postavili v dobe nacizmu pre armádne účely a po vojne od roku 1951 slúžilo určitú dobu ako "vzdušný most" zo Západného Berlína.

Čakárne utečencov

Od roku 1953 tu bolo západoberlínske civilné letisko. V roku 2008 túto historicky významnú stavbu uzavreli a o sedem rokov začala fungovať ako obria "čakáreň" pre utečencov.

Brazílsky režisér Karim Ainouz sa v nemecko-francúzsko-brazílskom dokumentárnom filme Central Airport THF pokúsil zmapovať životy ľudí, žijúcich v tomto kolosálnom utečeneckom tábore, ľudí utekajúcich z krajín ohrozených vojnou a zároveň ukázať, ako letisko funguje dnes.

Film uviedli v hlavnej mimosúťažnej sekcii Panorama, kde bežal vo svetovej premiére aj česko-chorvátsky dokumentárny film Až príde vojna.

Prázdne hangáre letiska sú rozdelené priečkami na ubytovne, ošetrovne, miestnosti sociálnych pracovníkov, učební nemčiny a vývarovne. A sú tu aj tenisové ihriská alebo vianočný trh.

Režisérovi sa podarilo nájsť niekoľko ľudí, ktorí boli ochotní podeliť sa o svoj životný príbeh. Film sa sústredí na dva ľudské osudy.

Pohnuté osudy stratených duší

Je to 18-ročný utečenec Ibrahim zo Sýrie (jeho vek vyzerá ako neistý a je možné, že Ibrahim si pár rokov ubral) a 35-ročný lekár Qutaiba z Iraku, ktorý v Tempelhofe slúži ako prekladateľ.

Režisér oboch protagonistov sleduje po dobu jedného roka. Každý z nich sa snaží nejako si zorganizovať život na letisku obklopenom parkom - ten je zároveň najväčšou nezastavanou plochou vnútorného mesta.

Utečenci sa miešajú s víkendovými turistami, bežkármi, v lete cvičitelia jogy alebo včelári, ktorí tu majú svoje chaty a svoje úle.

Ibrahim sníva o tom, že sa stane automechanikom, Qutaiba sa chce stať opäť lekárom. Ibrahim na konci filmu skutočne získa miesto - ale iba ako uvádzač v kine na základe štatútu utečenca, ktorý mu bol pridelený rok a pol po príchode do Nemecka.

Film ukazuje predovšetkým dennú rutinu života utečencov, často jednotvárny život medzi kurzami nemčiny, vydávaním jedla a zdravotnými prehliadkami.

Na epizódy zúfalstva a zmaru režisér zámerne rezignoval, napríklad keď jeden mladý Sýrčan zistí, že jeho sestru doma zabila bomba. Najcennejšie na filme je zistenie, že práca s utečencami sa nedá robiť bez istého vzťahu, dokonca bez istej lásky k nim.

Hystéria novinárov

"Snažil som sa ukázať, že príchod väčšiny utečencov do Európy je nejako organizovaný, nie je to panický útek a vyskakovanie z vlakov, ako sugerujú médiá," povedal v Berlíne režisér.

"Novinári počas utečeneckej krízy v roku 2016 začali reagovať hystericky: čím viac utečencov k nám prišlo, tým hysterickejšie zneli mediálne reportáže. Nechcel som emigráciu popisovať ako drámu alebo ako vírusovú epidémiu, ako to interpretujú médiá."

Režisér je synom alžírskeho bojovníka za slobodu, ktorý musel v roku 1962 odísť z vlasti a presťahoval sa do Brazílie, neskôr do Grenoblu, New Yorku a nakoniec do Berlína.

Česko-chorvátsky film Až príde vojna (réžia Ján Gebert) je svojím spôsobom tiež o ľuďoch, ktorí požadujú slobodu. Hrdinom dokumentu je predseda organizácie Slovenskí branci Peter Švrček.

Film popisuje aktivity najskôr pätnásťčlennej skupiny, ktorá sa postupne rozrastá o ďalšie oddiely. Oficiálne ide o vlasteneckú, národoveckú a kultúrnu organizáciu.

Jej zámerom je "podporovať kultúrne tradície našich predkov". Hlavnou ideou brancov je fyzická výkonnosť, práca so zbraňou a panslavizmus - spojenie všetkých slovenských národov, ktoré by mali spoločne vzdorovať dejinným nebezpečenstvám.

Slovenskí branci, Matica slovenská a ruskí Noční vlci

Všetci z nich obhajujú myšlienku slobody. Vzorom sú ruskí kozáci, ktorých potláčal sovietsky režim a naopak ideovým nepriateľom sú tzv. "slniečkári", čo je všeobecný, neurčitý názov pre tých, ktorí propagujú humanizmus a toleranciu.

Film ukazuje spojenie Slovenských brancov s Maticou slovenskou a ruským motorkárskym klubom Noční vlci. Režisér sledoval Slovenských brancov tri roky a je vidieť, že velitelia si filmára pustili relatívne dosť k telu, zrejme ich lákala možnosť publicity.

"Branci vo filme nevideli veci, ktoré my tam vidíme," zdôraznil režisér. Film ukazuje negatívne stránky organizácie (pestovanie nenávisti k prisťahovalcom) aj tie pozitívne (rétorické umenie Petera Švrčka je bezpochyby na vysokej úrovni a obsahovo jeho prejavom pred nastúpenou jednotkou možno len ťažko niečo vytknúť, Peter úspešne dokončil strednú školu a dostal sa na vysokú).

Film bol v Berlíne uvedený pred vypredaným hľadiskom. Diváci kládli tvorcom otázky, prečo napríklad predstavitelia Slovenských brancov na berlínskej premiére chýbajú alebo prečo režisér ukazuje inštruktora brancov ako pozitívneho a charizmatického vodcu.

"Oni charizmatickí naozaj sú, vyzerajú normálne, nie sú to žiadne monštrá," bránil sa režisér a zdôraznil, že pre neho je film skôr o tom, prečo bežní ľudia v slovenských mestách a dedinách tolerujú rast ideológie nenávisti a ako je možné, že takmer tridsať rokov po nežnej revolúcii "majú rôzni českí politici a extrémisti rovnakú ideológiu".

Film Až príde vojna bude na Slovensku prvý krát k videniu v rámci slovenského Febiofestu.