Osobitý Orkestar srbského trúbkového majstra Bobana Markoviča a jeho syna Marka býva aj v našich končinách "vychytenou" koncertnou atrakciou. Dosvedčil to niekoľko dní predtým vypredaný koncert v príjemnom prostredí bratislavského Divadla Aréna na petržalskom brehu Dunaja.
Pódium krátko po pol deviatej obsadil trinásťčlenný ansámbel zložený z desiatky dychových a trojice bicích nástrojov. Polkruhovité usporiadanie muzikantov napomáhalo vzájomnú komunikáciu, ktorá sa pri tomto zvukovo intenzívnom zoskupení ukázala nesmierne dôležitou. Pozornosť bola upriamená predovšetkým na kapelníkovho syna Marka, ktorému otec odovzdal zodpovednosť za chod tohto legendárneho telesa. Dvadsaťročný umelec začal s "modernizáciou a globalizáciou" súboru pôvodne čerpajúceho z folklórnych tradícií na tradičnejšej báze cigánskych hudieb a svadobných kapiel. Dôkazom je napríklad kozmopolitnejšie znejúci aktuálny album Go Marko Go! (Piranha 2007). Pódiová smršť "bláznivých muzikantov" však naplno presvedčila aj kúskami, ktoré na štúdiovej nahrávke vyznievali rozpačito (Latino Čoček). Po niekoľkých "balkánskych jazdách" bolo jasné, že skutočnou vodcovskou osobnosťou ostáva naďalej charizmatický Boban. Určený sólistický post mladšieho Marka neumožnil otcovi začínať trubkárske súboje v duchu slávneho festivalu v Guči. Víťaza by pravdepodobne bolo možné označiť vopred, pretože Markovmu mladíckemu prejavu chýba aj v spojitosti so svojím vekom hudobná predstavivosť a takmer bezbrehá nápaditosť jeho vychýreného otca. Napriek tomu však disponuje nádherným tónom, ktorý dokáže ohýbať a formovať fantastickým spôsobom.
Živelná zábava s oduševnenými výkrikmi členov orchestra dospela k poslucháčskym vrcholom vo forme slávnych popevkov Bubamara, Kalasnijikov a Mesečina známych z Kusturicových filmov. Predovšetkým tie prijalo tancujúce osadenstvo Arény s nadšením hodným tohto srbského dychového tornáda.
StoryEditor