Po prečítaní pár rozhovorov a správ sa obávam, že Thomasovi Neuwirthovi sa nepodarilo len vyhrať Eurovíziu, ale aj obohatiť etický diškurz o nový kľúčový termín – Conchita Wurst. Fanúšikovia mávajúci na ulici transparentami "Vyhrala tolerancia!" sa stále dajú vnímať ako showbizová psychóza, no keď novinár chce vedieť, ako je na tom kandidát na europoslanca s toleranciou a položí otázky "Ako sa pozeráte na víťazstvo Conchity Wurst? Nemyslíte si, že voliť niečo iné, je prejavom tolerancie?", tak je čas si pár súvislostí objasniť.
Eurovízia sa spája so superlatívami najdlhšie vysielajúcej a najsledovanejšej hudobnej súťaže, no dnes je len ukážkou degenerácie jedného európskeho kultúrneho experimentu. Nie je nositeľkou žiadnych hodnôt, ani nereprezentuje autentickú kultúru. Po viac než 50 rokoch vysielania sa totiž tento paneurópsky hudobný projekt dopracoval k jedinej vlastnej estetike – gýču. Ad hoc prelínanie ľudových žánrov s elektronikou, texty typu Bum-Badabum, La-la-la, kostýmy z béčkových sci-fi filmov a ohňostroje v pozadí. Zombie-rock, pop-dychovka alebo flamenco-rap sú v eurovízii bežnou reprezentáciou európskej kultúry.
Čo nám Eurovízia ukazuje, je skôr jej vlastný žáner. Spektákl, v ktorom vyhráva ten, kto prináša väčšiu pseudo-udalosť a sprostredkováva divákom intenzívnejší pseudo-zážitok. Tak ako mala eurovízia svojich ufónov, anjelov, zombíkov, mala aj svoje drag queens. Nie ako reprezentantov menšiny, ale ako atraktívne vizuály na krikľavej palete spektáklu. V tomto kontexte treba vnímať aj rozhodnutie ORF poslať do eurovízie výtvor Toma Neuwirtha, Conchitu Wurst – jemnú a štíhlu ženu s hustým strniskom a s jednou konkurenčnou výhodou oproti predošlým kuriozitám navyše.
Conchita Wurst nie je ani drag queen ani alter-ego traumatizovaného homosexuála. Podľa jeho vlastných slov je to umelecká figúra, ktorú vytvoril, aby “polarizovala a pritiahla na mňa pozornosť… aby ľudia začali uvažovať o sexuálnej orientácii a inakosti vôbec.” Zároveň je účastníkom talentových súťaží, relácií, v ktorých ukazuje ako nakupuje, showbizových šlágrov (Wild girls, na vysokých podpätkoch naprieč Afrikou), zároveň ponúka svoje posolstvo. Na vrchole svojej showbizovej púte v Eurovízii už Tom nenecháva svoju umeleckú figúru len tak voľne pôsobiť a jej message divákom servíruje tak, aby to pochopil každý – voľte mňa a budete voliť toleranciu. Dokonca aj mier a pokoj.
A v tomto narábaní s jeho výtvorom je aj celý problém. Conchita Wurst sa svojim story-tellingom a direktívnym marketingom omnoho viac podobá na produkt než na angažovaný akt, umeleckú figúru a už vôbec nie len na speváka. S explicitne nalepenou kampaňou pripomína skôr šampón, ktorý nás presviedča, že ak chceme obstáť vo výzvach života a byť sebavedomí, musíme bojovať proti lupinám, ktoré nás len zbytočne dávajú dole. Tak ako šampón dnes už nemôže byť len šampónom, ani Conchita nemôže byť len speváčkou. Obidva výtvory musia byť niečim viac, niečim pseudo-významným. Šampón budičom sebavedomia a showbizová postavička bojovníkom za toleranciu.