Jazyk má nielen kultúrnu, ale aj ekonomickú a administratívnu funkciu. V jednotlivých štátoch je vždy jeden, ojedinele dva, výnimočne viac jazykov definovaných, ako oficiálne jazyky, štátne jazyky, v ktorých prebieha úradná komunikácia. V takto definovanom jazyku sa každý občan v tom-ktorom štáte určite dohovorí na všetkých úradných miestach, na miestach štátnej správy a samosprávy. V tomto jazyku sa vedie vzájomná komunikácia medzi úradmi v štáte, medzi úradmi a občanmi či podnikateľskou sférou. V tomto jazyku sú zverejnené všetky informácie nevyhnutné na chod štátu, celá legislatíva, oficiálne oznámenia, výzvy, v ňom sa vedie oficiálna dokumentácia na úradoch, v školách, v ňom sa vydávajú úradné rozhodnutia. A nielen to, v tomto jazyku sú zverejnené aj všetky technické odborné normy, návody na použitie prístrojov či zariadení, ktoré si človek kúpi v obchode, ale aj napríklad návody na použitie liekov. V tomto jazyku sa dohovoríte s úradníkom, policajtom i lekárom.
Na slovenskom území bola v minulosti takýmto jazykom najskôr staroslovienčina, ktorá bola uznaná ako štvrtý liturgický jazyk vo vtedajšej Európe.
Po zániku Veľkomoravskej ríše sa u nás na dlhé roky usadila univerzálna latinčina, ktorá bola stredovekým esperantom. Väčšina prvých záznamov o našich obciach a mestách, väčšina zachovaných písomných prameňov z počiatku stredoveku i ďalšieho obdobia je práve v tomto univerzálnom európskom jazyku.
V čase od 15. storočia sa požívala aj slovenčina. Na mnohých miestach bola zavedená v korešpondencii a správe miest, obcí, feudálnych panstiev, v zápisoch zo zhromaždení feudálnej šľachty, stoličných súdov.
Oveľa neskôr sa viedli úradné záznamy a dokumentácia niektorých obcí a miest aj v nemčine a krátky čas i v maďarčine.
Na tom-ktorom území vždy prebiehal istý zápas jazykov o svoju pozíciu. Dochádzalo k tomu najmä tam, kde časť obyvateľov hovorila aj iným ako oficiálne akceptovaným úradným jazykom.
Z tohto pohľadu je zaujímavá najmä situácia v kolóniách. Jazyk kolonizátorov sa zvyčajne nanútil obyvateľom kolónie na úkor ich vlastného jazyka. Zaujímavosťou však je, že vari vo všetkých kolóniách zostal aj po ich oslobodení úradným jazykom jazyk kolonizátorov. Je to pragmatický príklad toho, že v tom-ktorom jazyku bola už zavedená celá administratíva štátu a jej prestavba na iný jazyk by bola veľmi náročná. Súčasne to svedčí o tom, že v danej krajine došlo k logickému konsenzu pri používaní vnúteného jazyka ako národného.
Slovensko má tiež svoj úradný jazyk. Je to jeho vlastný produkt a nebolo ho treba preberať od iných. Má to však aj svoju nevýhodu, lebo v slovenčine, dcére staroslovienčiny, sa dohovorí len okolo 5,4 milióna Slovákov žijúcich na území Slovenska a ďalších možno 2,5 milióna žijúcich mimo jeho hraníc. Prirodzene, štát na svojom území vytvára podmienky na to, aby si úradný jazyk mohli osvojiť všetci obyvatelia, ktorí žijú na území štátu. V tejto súvislosti treba povedať, že od rokov 1918 -- 1919, kedy sa konštituovalo slovenské školstvo, dostávali a dostávajú všetci občania štátu za verejné prostriedky príležitosť naučiť sa štátny jazyk. Z tohto pohľadu sú anachronizmom požiadavky niektorých na vydávanie obvyklých úradných listín štátu v inom ako štátnom jazyku či požiadavky na to, aby v Národnej rade SR vystupovali v inom ako slovenskom jazyku.
Takéto pokusy zvyčajne naznačujú pokusy o disharmonizáciu ustálených jazykových, ekonomických i politických pravidiel. Sú vždy spojené aj s finančnými nákladmi. Treba odpovedať na otázku: Kto to zaplatí. Povinnosťou štátneho rozpočtu to určite nie je a v normálne fungujúcom štáte ani nemôže byť.
Celá dnešná generácia občanov Slovenska prešla slovenským vzdelávacím systémom, kde mala príležitosť naučiť sa slovenčinu slovom i písmom.
Slovensko, ako územný útvar a štát v strede Európy bol vždy zaujímavým miestom na politické a obchodné záujmy. Súčasne bol i zaujímavým partnerom pre okolité i vzdialenejšie krajiny, bol miestom bohatého kultúrneho života. Táto pozícia od jeho občanov vyžadovala nutnosť učiť sa jazyky svojich susedov i ďalšie. Od stredoveku chodili stovky slovenských študentov študovať najmä na talianske, francúzske, české, poľské a nemecké stredné a vysoké školy. Štúdium nie je možné bez toho, že by ste neovládali cudzí jazyk.
Súčasne malo Slovensko obdobia bohatých obchodných stykov -- a obchodovanie to sú aj rokovania a dohovory, ku ktorým treba taktiež spoločný jazyk. Súčasne bolo treba robiť politiku a diplomaciu. Tu všade bola bezpochyby potrebná znalosť cudzích jazykov. Naznačuje to, že naši predkovia si veľmi dobre uvedomovali túto nutnosť a zrejme ju aj dobre zvládli.
Dnešok, teda naše členstvo v Európskej únii, je len nadväzovaním na tieto tradície. Napokon vo viacerých rodinách je zvykom ovládať niekoľko jazykov, čo vždy úžasne obohacuje a posilňuje identitu rodín.
S cudzími jazykmi však nejde o jednosmerný prúd -- že sa len Slováci učia cudzie jazyky. Globalizácia sveta a iné momenty priniesli zvýšený záujem zahraničných občanov o slovenčinu. Po slovensky sa dnes dohovoríte aj na egyptských či tureckých trhoch, ale v cestovnom ruchu i v Taliansku, Španielsku či Chorvátsku. Aj obchodníci v Poľsku vás môžu zaskočiť svojou slovenčinou, ktorá je, navyše, poľštine veľmi blízka. Ale nielen to, slovenčinu sa učia aj noví kórejskí či francúzski investori. V severnom Rakúsku si ako nepovinný predmet v materských, základných a stredných školách nedávno vybralo slovenčinu viac ako 3 000 detí, ktoré sa chcú taktiež dohovoriť so svojimi susedmi, priateľmi v ich, teda slovenskom jazyku. To sú prejavy dobrej vôle, ktoré iste ani u nás nezostanú bez odozvy.
StoryEditor