S hracími automatmi začal Michal Štefaník v osemnástke. Len tak, zo zvedavosti. Išiel spolu s kamarátmi na kofolu do pohostinstva v malej obci neďaleko Nových Zámkov. Do hracieho automatu s ruletou najskôr išla päťkorunáčka, a potom tých päťkorunáčok išlo... nespočetné množstvo. „Bral som to športovo. Keď som vyhral, potešilo ma to. Keď nie, nerobil som si z toho ťažkú hlavu,“ spomína teraz už tridsaťštyriročný muž. Prvé štyri týždne sa mu darilo. Denne totiž vyhrával dvesto až tristo korún.
Neskôr sa automat „otočil“ proti nemu a „pýtal“ si viac a viac mincí. Michal si však s touto prekážkou poradil. Našiel si brigádu.
Celý zárobok, zhruba sedemsto korún (pre stredoškoláka celkom slušná suma peňazí), nechal v automatoch. To však nestačilo a kvôli svojej hráčskej vášni rozpredal aj vzácnu zbierku známok. Neskôr prišli na rad menšie krádeže. „V šatniach som spolužiakom prehľadával vrecká a bral všetko, čo malo hodnotu väčšiu ako päť korún. Nikto ma neprichytil pri čine a mal som šťastie v nešťastí. Netrvalo to dlho. Dokázal som to zastaviť,“ bez chválenkárstva v hlase rozpráva Michal. Hráčsku vášeň však pod kontrolou nemal.
Kofolu poprosím
Na otázku čo, ho na tom hraní na automatoch lákalo, odpovedať nedokáže ani dnes. Po rokoch. „Neviem, ale alkohol v tom určite nebol. Vždy som si dával kofolu alebo kávu. Pivo som si doprial iba raz,“ rozrozprával sa a to isté vraj povedal aj terapeutke, keď sa pre svoju závislosť po druhýkrát dostal na liečenie do psychiatrickej nemocnice vo Veľkom Záluží blízko Nitry.
Za všetko mohol nekontrolovateľný apetít. Hrať, hrať, hrať. „Nevedel som sa dočkať, kedy sa pred tú mašinu postavím.“ Aj keď to už bola jasná závislosť od automatov. Michal si to priznať nechcel. „Boli chvíle, keď som tomu železnému stroju so zlosťou hovoril: „Veď ja ti ukážem!“ Vyhováral sa však na to, že keď napríklad niekomu dlhoval dve tisícky, tak si požičal iba potrebnú sumu. Ani o chlp viac. A tak sa Michal dostal do bludného kruhu nielen pôžičiek, ale aj depresií.
Otrokom na 10 rokov
Vtedy za ním do izby prišla mama a celkom nečakane položila jednoduchú, ale oslobodzujúcu otázku: „Hráš?“ Po desiatich rokoch trápenia vyšiel s farbou von a úprimne odpovedal: „Áno. Dosť dlho.“ Cesta z gamblerského pekla viedla cez odbornú pomoc v nemocnici v Nových Zámkoch, kde sa mal liečiť dvanásť týždňov. Vydržal však len tri. Vraj pre inkvizičné správanie sa lekárov a závisláckej komunity. V čom to spočívalo, však rozoberať nechcel. Spomenul len to, že keď sa z kliniky rozhodol odísť, lekárka mu povedala, že „už nemáš sestru“. Vtedy svojej sestre napísal päťstranový list a dodnes spolu komunikujú.
Môžem, ale nechcem
Po návrate domov sa Michal od hracích automatov tri roky držal bokom. Dokonca si našiel partnerku.
„Bola to láska ako trám a za ten čas, čo sme boli spolu, som si zahral iba raz.“ Rozišli sa. A bolo to novým spúšťačom, a teda aj návratom do starých koľají. K automatovým hrám.
Po roku trápenia na odporúčanie svojej sestry zavolal na psychiatriu vo Veľkom Záluží. V priebehu prvého z dvanástich týždňov liečby na odchod myslel až štyridsaťpäťkrát. Nestalo sa. „Jedničke a terapeutkám Vierke a Terke vďačím za to, že to dokázali vo mne potlačiť,“ hovorí Michal, ktorý na rozdiel od viacerých patologických hráčov mal „iba“ 998-korunový dlh. Rozbité rodinné vzťahy sa pomaly dávajú do poriadku a abstinujúci Michal okolo herne dokáže prejsť bez toho, aby ho „pálilo v dlaniach“. Po štyroch rokoch od absolvovania liečby hovorí: „Ja môžem hrať, ale nechcem.“ Neľutuje sa, nenarieka na nespravodlivosť osudu, len úprimne ľutuje roky svojho života, ktoré mohol prežiť inak ako pred nenásytnými a bezduchými automatmi. „Neskúšajte nijaké automaty, nijaké kasína, lebo neviete, či tomu náhodou nepodľahnete,“ uzatvára.
Pozn. red.: Skutočné meno sme na žiadosť respondenta pozmenili.