"Je to taká krajina, zemetrasenie patrí k Japonsku tak ako ikebana či vami Európanmi milované suši," vysvetľuje viac ako sedemdesiatročný Jun Tošihiro z Japonska. Nevie ani len spočítať, koľko takýchto záchvevov vo svojom živote prežil, väčšina je podľa neho neškodná. Má v pamäti len niektoré dátumy -- práve tie najdramatickejšie a najsilnejšie. Dvakrát sa po zemetrasení ocitol v nemocnici, no napriek tomu hovorí, že mal šťastie -- bol na zozname ľahko zranených a ako s pokorou tvrdí, raz to bola dokonca jeho chyba, lebo svoj byt nemal zabezpečený tak, ako treba. "Ak je slabé, tak ho ani nepocítite. Je to len jemné chvenie, cinkanie čajovej šálky o tanierik."
Raňajky, olovrant a jedno zemetrasenie
Slovenka Zuzana Lacíková, ktorá v Japonsku študovala, tvrdí, že s touto prírodnou ruletou počítajú. "Majú mnoho školení, už malé deti vedia, ako sa správať, keď zacítia záchvevy." Základné pravidlá sú podľa nej jednoduché -- prežiť bez zranenia záchvevy a byť pripravený na to, čo sa stane potom. Aj keď to "potom", našťastie, prichádza len veľmi zriedka.
Všetky byty a domy v tejto krajine sú bezpečnejšie ako u nás. Všetko je vyriešené jednoduchou logikou. Napríklad sa odporúča, aby bol nábytok pripevnený k stene, ťažšie veci idú automaticky na nižšie poličky a väčšina vecí je na protišmykových podložkách. "Obrazy a zrkadlá sú pripevnené špeciálnymi háčikmi a väčšinou ich nemajú nad posteľami a pohovkou." Všetko ostré a sklenené, čo by vám mohlo ublížiť, je v uzatvorených poličkách. Prevencie nikdy nie je dosť. A prilba sa vám zíde stále.
A bolo svetlo
Jun si robí žarty z toho, že keby nastalo slabé zemetrasenie napríklad v Anglicku, ľudia by boli v šoku asi tak ako každú zimu, keď nasneží centimeter snehu. "My Japonci sme pokojnejší, vieme, čo robiť, robíme to automaticky a väčšinu emócií si nechávame na neskôr."
Takže Japonec namiesto toho, aby po zemetrasení zapol svetlo, zistí, či nehrozí požiar. Dáva pozor na zdroj pitnej vody a pod posteľou či pracovným stolom má pripravený balíček na prežitie. V ňom jedlo, pitie, lekárničku, rádio na baterky, náhradné rádio, rukavice a podobne. Stovky cvičení, tisíce návodov. Národ je zväčša veľmi dobre pripravený.
"Nikto tam riziko nepodceňoval, oni to berú vážne. Jedinými flákačmi sme boli skôr my, turisti. Ale aj to sa zväčša po prvom výraznejšom zachvení zmenilo," spomína Zuzana. S priateľmi zo školy nazývali Japonsko tancujúcou krajinou. Krajinou, ktorú túži toľko ľudí požiadať o jeden tanec. A často je z toho potom láska na celý život. S balíčkom záchrany pod posteľou.